Záhradnícke potreby nemali nikdy kvalitnejší marketing.

 

Grunn (nórsky „pôda“) som prvýkrát stretol cez krátky trailer na demo. Okrem pre mňa príťažlivej hravej grafiky ma zaujali dve vety z opisu hry: “The game is inspired by a small town where my father lives. And the garden you work on is actually his garden.” Videohra o tom aká magická, záhadná až desivá sa môže zdať otcova záhrada dieťaťu, tráviacemu v nej víkendy, sprevádzanému len vlastnou fantáziou a záhradnými trpaslíkmi? Nehovor viac, Tom!

Začal som hľadať, aká spomienka na záhrady sa vybaví mne. V istom momente svojho života som mal až troch dedkov a každý z nich mal svoju záhradu, na ktorú bol bezmedzne hrdý. Pre prvého to bolo miesto, na ktoré mohol každé ráno pozerať z terasy počas toho, ako sŕkal kávičku. Zároveň cvičebnou pomôckou, keď sa vyzul a bosý po nej prechádzal. Nakoniec aj zámienkou, pod ktorou ma volával na návštevy. Pre druhého miestom, na ktoré odchádzal, keď potreboval kľud od každodenného života medzi stenami domácnosti. Vyložil si plastový stolík, stoličky, položil na stôl rádio, vytiahol anténu a o idylické sobotňajšie poobedie bolo postarané. Tretí si ju vybudoval od základu. Doslova. Chladný dom s hrubými stenami, skalky, plot, hriadky a stromčeky, ktoré vyrástli do mohutnosti.

Moje spomienky na tieto záhrady ale neboli práve také, ako by som si prial. Nechcelo sa mi chodiť pomáhať, mal som o svojom voľnom čase oveľa pestrejšie predstavy. O to viac ma lákalo vidieť záhradu detskými očami Toma, vývojára hry, so svojimi záhadami, krásami a tajomnosťou.

Spomenul som si ale ešte na jednu asociáciu z detstva. Dokonca sa možno jedná o prvé stretnutie, cez nejaké umelecké médium, s pocitom spôsobujúcim zimomriavky, no zároveň neuveriteľne priťahujúcim k tomu zistiť viac. Ide o knižku Tajná záhrada od Frances Hodgson Burnett. Zvláštne je, že som ju nikdy nečítal. Dostal sa ku mne len úryvok. Hovorilo sa v ňom (aspoň je to tak uložené v mojich spomienkach) o malom dievčati, ktoré bývalo u strýka v anglickom vidieckom dome, v ktorom nemohlo otvoriť jedny dvere, ktoré ju, ako to býva, ale najviac lákali. Spoza nich vychádzalo počas noci záhadné kvílenie, odrážajúce sa v ozvene naprieč sídlom. Spomínam si ešte, že od slúžky počula o tajnej ohradenej záhrade, v ktorej zosnulá teta trávila chvíle oddychu. Nikdy som sa nedozvedel ako vyzerala tajná záhrada, a či sa do nej dievčatko dostalo. Celé ma to ale neskutočne fascinovalo a nejednu chvíľku som ako malý strávil predstavami o tom, ako to celé mohlo byť. Naplní ma Grunn, odohrávajúci sa v dedinke na severe holandského vidieku, rovnakými pocitmi a nesmiernou zvedavosťou spojenou s fascináciou zo záhadností, ako to dokázal tento úryvok? Tešil som sa, že áno.

Dni plynuli, s nimi aj čas a zrazu Steam ohlasoval svoj Next Fest s vrchovatou kôpkou diem (dem) a medzi nimi, čuduj sa svete, Grunn demo. Myšlienky nebolo treba, stiahlo a zaplo sa vlastne samo. Máloktoré demo, ktoré som skúšal urobilo taký dojem a ukazovalo toľko z plnej hry, ako práve toto. Už v rámci neho bolo, ak sa nemýlim, päť rôznych koncov, a cesta k nim bola sčasti rozdielna od tej v plnej hre, keďže nemohli byť samozrejme všetky predmety, postavy a oblasti dostupné. Po deme teda človek vstupuje do plnej hry so známym prostredím a s predstavou o niektorých nadchádzajúcich udalostiach, no nateraz mal len veľmi dômyselne a chutne upečenú ochutnávku toho, do čoho sa v budúcnosti ponorí. Demo malo na mojom disku svoje miesto až do nainštalovania celej hry, pretože stále mi nedalo odinštalovať nevyriešené tajomstvá holandskej záhrady.

Kalendár ohlasoval 4. september a ja som neúnavne sledoval Grunn Steam stránku, kedy sa namiesto “coming soon” textu objaví zelený gombík na pridanie do košíka. Pamätám si akoby to bolo teraz, bolo päť hodín poobede, keď sa tak stalo a ja som inštinktívne, bez váhania, zrealizoval nákup. Objavilo sa ponožkové logo Sokpopu – kreatívneho kolektívu, ktorého súčasťou je vývojár Tom van den Boogaart, a už ma vítal záhradný domček – jediné miesto, kde je v hre naozaj bezpečne (alebo aj nie), spolu s jednoduchým menu a melódiou spôsobujúcimi zvedavosť vynucujúcu kliknúť na start.

Celá hra sa odohráva počas jedného víkendu (môžem potvrdiť, že pondelok vidieť nechcete), ktorý ale určite neprežijete iba raz. Za tento čas je vašou úlohou obriadiť záhradu, kým je jej majiteľ preč. Jednou z krás Grunnu (a budem to skloňovať) je práve prostredie a orientácia v ňom. Pri mnohých hrách cítim na začiatku skľučujúci pocit, koľko mi bude trvať, kým sa ako-tak v leveli zorientujem. V Grunne mi to trvalo prekvapivo krátko. Samozrejme, pomáha tomu veľkosť sveta, v ktorom sa pohybujete, no niečo je v celom tom chaose tajných chodieb a zamknutých dverí krásne priamočiare. Po chvíli som mal chuť dokonca hru speed runnovať, tak sebavedomo som sa medzi plotmi záhrady, kostola a parku cítil.

Túto túžbu (žiadzu) trošku tlmil ďalší atribút prostredia, a to atmosféra a ju dotvárajúce zvuky. S art štýlom, aký si Tom zvolil dokázal veľmi pekné veci, keď som napríklad pri nedeľných lúčoch slnka spomínal na krásne momenty rána, toho istého dňa týždňa, sediac na kmeni stromu s osôbkou mne veľmi drahou a pozerajúc do diaľky presvetlenej slnkom, ktoré v očiach nepálilo. Rovnako ako v daždi a búrke som mal pocit, že v tomto nečase nemám vonku vôbec čo robiť. Vďaka by mala byť skladaná v prvom rade sound designu, ktorý je spravený až príliš dobre. Čo tým chcem povedať je, že nikdy som neplánoval stáť na mieste a strihať nožnicami do prázdna, len aby som si užíval ako znejú. Možno je to ale len signál, že potrebujem pauzu.

Rovnako dobre ako znejú príjemné zvuky, tak zle (vlastne dobre) znejú nepríjemné zvuky. Možno vám totiž napadlo, že Grunn nebude len o kosení trávy a zastrihávaní živých plotov. Po tom, čo sa nabažíte týchto činností, hra ich od vás bude vyžadovať menej a menej. Vlastne sa dá povedať, že čím viac spoznávate Grunn, tým menej kosíte trávu a zastrihávate živé ploty. Chtiac nechtiac sa postupne viac a viac ponárate do mystérie záhrady a mestečka naokolo. Nie je to ale úplne hladký ponor, keďže spoza okien a dverí čas od času vykukujú neznáme postavy, alebo v neskorších hodinách pri hroboch máte sami vidiny, ktoré aj keď očakávané, dokážu s človekom poriadne myknúť. Je tu prítomný pocit neustáleho bytia pozorovaným. Niečo nedobré je vo vzduchu a aj na pokojných tichých miestach skrátka niečo nesedí. Je v tom niečo viac. Niečo, čo ešte nevidíte, ale viete, že skôr či neskôr to nebude možné prehliadnuť.

Nepovedal by som, že Grunn je horor. Minimálne nie typický. Celkovo je ťažké ho zaradiť do jedného žánru. Najlepšie je podľa mňa vystihnutý práve slovom záhadný. Záhada je to, čo Grunn robí výborne. Nie je to len atmosféra a celkový pocit v hre. Nie sú to len zamknuté dvere, či kľúče, ku ktorým nie sú dierky. Nemáte žiadne inštrukcie. Teda až na zoznam, ktorý vám majiteľ nechal. Ten ale asi stačiť nebude. Grunn veľa nehovorí, nevysvetľuje. Začína in medias res. A aj keď sa snaží niečo povedať, vy nerozumiete. Doslova. Zároveň ale nič, aj keď sa to môže najprv zdať, nie je náhodou. Dodáva to svetu krásu, ktorá by s inštrukciami neexistovala. A stačí niekoľko ráz zomrieť, popáliť sa, neukončiť veci podľa predstáv a odrazu do seba veci zapadajú a všetko dáva zmysel. Pretože aj keď po každej smrti začínate od začiatku, máte znalosti, ktoré vám pomôžu posúvať sa a zisťovať veci o jednu smrť skôr nedosiahnuteľné.

Jedinou pomôckou v tomto neznáme sú polaroidy, občas označené časom. Pôvodne vraj v hre ani nemali byť, len sa zdalo zvyšku Sokpop skupiny príliš ťažké postupovať bez akýchkoľvek vôdzok. Sú výbornou pomôckou a hádankou zároveň. Dokážu ukázať cestu, alebo naopak zamotať hlavu. Nie je ale nad pocit vyriešeného polaroidu, a keď sa k prvému pridá ďalší a ďalší, nič vás nezastaví.

Práve riešenie polaroidov, posúvanie sa v príbehu, odhaľovanie koncov, oblastí, predmetov, postáv… ma pri hre držalo a drží stále. Aj po vypnutí som si v hlave predstavoval možné miesta a postupnosti krokov, ktoré by mohli viesť k riešeniu. Jednou z odmien a pomôcok zároveň sú achievementy, ktorých má Grunn požehnane, a ktoré vedia priviesť na správnu cestu. Vďaka Grunnu som zažil tiež veľmi pekné momenty pri vzájomnej pomoci, dávaní si tipov a rád na Sokpop discorde, pričom som mohol naživo sledovať ako ľudia tvoria guides na Steam, či tutoriály na YouTube.

Dal mi Grunn teda možnosť skúsiť, vidieť záhradu ako miesto plné záhad a fantastických, či strašidelných výjavov? Definitívne a viac. Je to videohra, ktorú som práve teraz potreboval. Hra odmeňujúca zvedavé nazeranie do všetkých škár s očami naširoko otvorenými a realizovanie tých najdivokejších nápadov. Hra, ku ktorej sa môžem stále v nie dlhých sedeniach vracať a v hlave riešiť záhady záhrady. Myslím, že záhada je jednou z vecí, ktoré vie videoherné médium sprostredkovať ako žiadne iné. Rôzne hry to zvládajú rôznym spôsobom. Grunn svojou atmosférou, neustálym pocitom niečoho väčšieho, ukrytého pod povrchom, čo netrpezlivo čaká na odhalenie. Tajomstvá v knižkách, či filmoch sa na konci vyriešia. Alebo nevyriešia. Kým neprestanete pozerať alebo čítať, nejaké riešenie príde mimo vašu kontrolu. Tu ste ale pánmi vy. Vo vašich rukách je moc odhalenia čohokoľvek, čo sa v tej zvláštnej záhrade deje. Nemajte ale veľké očakávania. Koniec-koncov je to normálna záhradkárska hra.

—myster