Deň bol štvrtok a čas polhodina pred ich prvým stretnutím. On nervózne prebehával z izby do izby, akoby v nich už skoro dva roky nežil. Stále niečo chýbalo. Hodinky sa premiestňovali a zas objavovali na umývadle, na kresle, v najvrchnejšej polici skrine, kde mal starostlivo poskladané nohavice. Popri tomto bezcieľnom chaotickom pohybe po apartmáne si polohlasne pospevoval nejakú melódiu. Možno mu to malo pomôcť sa upokojiť a spomenúť si aký predmet, či úkon je cieľom tohto blúdenia.

Odrazu ale zastavil. Niekto akoby zdvihol ramienko, ihla prestala trieť o povrch vinylu. Jeho pohľad zostal uväznený na stole. Niekde medzi hrnčekom s polodopitou kávou a štetcami. Mohlo ho zaujať všeličo. No keď uvážime, že jedinou vecou stojacou za zmienku v tej oblasti stola bol malý žltý štvorec, ktorý zo strany v pravidelných intervaloch svetielkoval, nebude snáď príliš trúfalé tvrdiť, že ho zaujalo práve to.

Určitý neznámy počet bliknutí notifikačnej diódy u neho spôsobil náhle vytrhnutie z myšlienok a intuitívne schmatnutie žltého zariadenia. Ak sa celý tento náhly zvrat tempa zdá niekomu zvláštny, určite by ho ešte viac udivil pohľad na to, ako muž vytiahol jedným pohybom zo strany zariadenia kľučku a začal ňou citlivo otáčať hore dole.

Šťastie v celej tejto prapodivnej situácii spočívalo v tom, že miznúce hodinky sa nejakým spôsobom objavili na kresle, do ktorého si práve, držiac zariadenie v ruke, sadal, a na ktoré pohľad ho rýchlosťou väčšou, ako do kresla padal, z kresla odrazil. Ak mal nejakú šancu byť tam načas, električka, ktorá mu v tom mala pomôcť nemohla byť ignorovaná. Dvoma pohybmi bez myšlienok navyše hodil do vrecka žlté zariadenie, na ruku hodinky a na sebe topánky aj s bundou. Kľúče. Ktorý kľúč? Štvorcový. Zámok. Trafiť sa. Dve otočenia. Opačná strana. Vytiahnuť. Útek dole po schodoch. Zdvorilo verbálne odsotiť staršiu susedu vracajúcu sa od venčenia nepríjemného psa.

Už druhé šťastie tohto dňa spočívalo v tom, že zastávka električky bola situovaná niekoľko krokov od a oproti vchodu do budovy, v ktorej býval. Plynule teda prešiel z dverí vchodu do zatvárajúcich sa dverí električky. Sadol si. Mierne zadýchaný, no vnútorne spokojný. Oprel hlavu o sedadlo a chvíľu pozeral z okna. V tom si ale na niečo spomenul. To niečo už aj vyťahoval z vrecka a do žltého povrchu mierne vtlačený nápis – playdate.

Zahĺbený výraz ale rýchlo vystriedalo otrávené sklamanie. Zainteresovanému pozorovateľovi je už v tejto chvíli jasné, že žlté zariadenie s kľučkou upevnenou naboku, dvoma gombíkmi odlišnými písmenami “A” a “B”, D-Padom, ďalšími menu a uzamykacím gombíkmi a 400 x 240 čiernobielou obrazovkou bez podsvietenia je malá videoherná konzolka. Ďalším logickým záverom by bolo, že na hernej konzolke sa dajú hrať videohry, a tie je tam nutné nejako dostať. Na základe očividnej absencie otvoru pre cartridge alebo disk a s uvážením, ako v tejto dobe funguje väčšina populáciou využívaných zariadení, internet sa naskytá ako najpravdepodobnejší tip na to, akým spôsobom hry pricestovávajú.

Preskočením zopár ďalších nudných medzikrokov si môžeme byť sebavedomo istí, že sklamanie spôsobili hry, ktoré na konzolke stiahnuté napriek jeho očakávaniu neboli. Nezostalo teda nič iné, len sťahovanie začať, pozerať von oknom a vytvárať si v hlave desiatky teoretických scenárov ako sa to rande môže vyvinúť. Cesta od neho na miesto stretnutia nebola krátka. On ale pred každou ďalšou zastávkou dúfal, že sa hlas ohlasujúci názov zastávky nesmierne mýli. Miesto vybral on. Išlo o neveľkú taliansky sa tváriacu reštauráciu so sedením vonku v úzkej uličke medzi dvoma budovami. Všednú sivosť múrov prefarboval priebojný brečtan a okrem lampičiek na stoloch uličku osvetľovali lampy visiace na šnúrach zachytených medzi budovami. Predstavami miesta, kde sa majú stretnúť sa upokojoval. Poznal to tam dobre a prišlo mu to tematické. Stres znova do červených hodnôt ale vyšvihlo uvedomenie, že električka dorazila na jeho konečnú.

Vonku sa v reťazovej reakcii rozsvecovali pouličné lampy, ulice osvetľovali výklady a teplo vyžarujúce interiéry reštaurácií stále naplnené rozjarenými ľuďmi. Pred chvíľou len vystupoval a už znova cestuje. Tentokrát späť. Tentokrát plný domnienok, myšlienok, dojmov a pocitov. Snažil sa nejak sa v tej polievke vyznať, no úplne v tom zlyhával. Chvíľu pozeral von oknom, a v tej rýchlosti videl len svetelné ťahy štetcom rozmazávané po tmavom plátne. Vtom mu napadlo ako sa odreagovať a prísť na iné myšlienky. Z vrecka vytiahol malú žltú konzolku. Odomkol gombíkom navrchu, zdvihol kľučku. Teraz už naňho čakali stiahnuté hry vo forme mašľou previazaných balíčkov. Stačilo otvoriť, spustila sa hladká animácia rozviazania mašle a voilà!

Videohra, ktorá sa pred ním odhalila niesla názov Dig Dig Dino! Už z titulnej kartičky a názvu bolo jasné, že hra bude súvisieť s archeológiou. Ako naschvál. Odrazu zaštekal pes. Rýchlo sa obzrel. Cítil sa trošku trápne a vtipne, keď mu došlo, že zvuk vyšiel z konzolky pri spustení hry.

V novinách sa objavil článok o dinosaurích anomáliách objavených v neďalekej archeologickej lokalite. Ako každý normálny tvor túžiaci po nánosoch hliny pod prstami sa samozrejme k tímu paleontológov pripojíš. Dokonca ťa táto správa zaujala natoľko, že súhlasíš, napriek nulovej mzde a publicite pri dôležitých nálezoch. Tak nejak vyzeral úvod Dig Dig Dino! Tím paleontológov je neveľký, no za to si každý odvádza svoju prácu svedomite a je tam, kde ho treba. Tábor je rozdelený na “Workshop”, kde sa dajú kupovať rôzne vylepšenia nástrojov nevyhnutných pre hĺbkové šprtanie sa v zemi. Nájsť je tu možné všetko, od lopaty, zbíjačky, radaru, bômb, až po veci, ktoré len tak inde nenájdete, a to energia, či šťastie na nájdenie diamantov pod zemou. Na začiatku nie sú ale všetky predmety k dispozícii a odomykajú sa postupne na základe odkrývania nových archeologických lokalít. “Dig sites” sa nachádzajú smerom nahor od tábora. V hre sa nachádzajú tri a každou pribúda väčšia hĺbka, tvrdšie horniny a nové potenciálne nálezy. Pod povrchom sa dajú nájsť okrem mincí samozrejme odpadky, ale zaujímavejšími sú artefakty a dinosaurie kosti.

Pre jednoduchosť kopania je miesto vykopávok rozdelené na totožné štvorce, ktoré sa dajú lopatkou vykopať. V prípade prekážky je nutné použiť zbíjačku, či bomby. Pomocou radaru je možné získať približnú predstavu, v ktorej vrstve zeminy sa nachádza niečo, čo stojí za pozornosť. Použitie každého nástroja stojí nejakú energiu, ktorej zostatok signalizuje číslo v pravom hornom rohu. Po vyčerpaní všetkej energie sa aktuálne kopanie končí a na základe nájdeného odpadu, mincí, diamantov, artefaktov, kostí… sa spočíta odmena. Nenechajte sa ale oklamať. Obnos sa dá využiť jedine na nákup nástrojov v dielni. Netvorí spomínanú neexistujúcu výplatu. L. Castillo, ktorý je vedúcim tímu a sprevádza vás z nejakého dôvodu pri každom kopaní, po celý čas len nečinne stojí na pravej strane obrazovky a vyzerá, že celý proces prežíva oveľa bytostnejšie ako vy. Gestikuluje, strieda výrazy obavy, keď použijete nesprávny nástroj s výrazmi spokojnosti, keď sa vám darí. Okrem neho sa ale počas hrania všetko príjemne hýbe, trasie, nenecháva hráča bez spätnej väzby.

Ďalšími dôležitými miestami v tábore sú “Artifacts” a “Dinolab”. Práve tu sa objavujú artefakty a kosti nájdené pri kopaní. Cez získavanie nových artefaktov sa postupne odkrýva tajomný naratív naznačujúci, že možno veľa z dinosaurov bolo niečím alebo niekým varovaných pred prichádzajúcim asteroidom plánujúcim ich vyhynutie. Zvláštny kryštál ukazoval dinosaurom cestu hlbšie a hlbšie pod zemský povrch, a čím hlbšie alebo bližšie sa dostávali, tým viac zmien sa v ich telách dialo. Tieto zmeny môžeme pozorovať pri kompletizovaní dinosaurích kostier nájdením všetkých príslušných fosílií. Následne sú kostry naskenované a je vyhotovená podoba, ktorá by mala do veľkej miery zodpovedať realite. Môžeme vidieť, ako sa rôzne druhy stále viac s kryštálom zlučovali a vďaka nemu získavali rôzne nové schopnosti potrebné pre prežitie pod zemou. Bol tento vzťah symbiotický, či parazitický? To je len jedna z mnohých otázok, ktoré nálezy podnecujú. Zaujímavejšou otázkou ale je, prečo sa vo vedení nenachádzajú pracovníci od artefaktov alebo fosílneho laboratória, ktorí na rozdiel od aktuálneho vedúceho vyzerajú, že aj niečo o celom výskume vedia a prispievajú doň.

Celú hru sprevádza veľmi príjemný milý soundtrack, vďaka ktorému v niektorom zo stanov v tábore zostanete dlhšie ako je nutné a len sa tešíte z tónov. Ako pri väčšine Playdate hier, jednoduchosť tu svedčí a pravé čaro Dig Dig Dino! prichádza po chvíli strávenej v hre a po tom, čo sa hráčovi jej ovládanie zapíše do haptickej pamäti. Zrazu sa prichytíte ako rýchlo žonglujete v rukách s nástrojmi a všetko sa odohráva v rezkom tempe, v ktorom zároveň presne viete, čo sa deje. Nie je nad pocit, keď už ani nechytíte do rúk radar a kosť, či artefakt sa podarí objaviť len intuíciou (alebo šťastím?). To sa však netýka najlepšieho radaru a investície v hre vôbec – šteniatka, ktoré prebehne cez miesto vykopávok a zlatým štekaním označí miesto, kde sa najbližšie pod povrchom nachádza kosť.

Rozmýšľal, do akej miery to v ňom spôsobujú dojmy z večera, a do akej miery mu len robí všetko napriek. Prvé čo začul, keď skôr v ten večer čakal na určenom mieste, bol štekot psa. Pri pohľade na jeho majiteľku mu stislo kútiky úst. Bola nádherná. Mohla to byť ona? Zistil to až o niekoľko momentov, keď prišla až úplne k nemu a podala mu s úsmevom ruku. Pracovala ako učiteľka a učila dejepis. Bola ale úplne iná od všetkých učiteľov, ktorých doteraz v živote zažil. Z jej rozprávania bolo cítiť zanietenie a záujem o jej predmet. Hovorila mu, ako by sa raz chcela zúčastniť nejakej archeologickej výpravy a čriepky histórie si vyhrabať vlastnými rukami. Fascinovalo ho jej rozprávanie, fascinovala ho ona. Odložil Playdate a zavrel oči. Predstavoval si, ako sú spolu na mieste vykopávok aj s jej psom, ktorý im pomáha lokalizovať fosílie nie príliš hlboko pod povrchom. Podarí sa mu niečo nájsť, ale netuší čo to je a či to má hodnotu. Ona mu s nadšením vysvetľuje, za pomoci divokej gestikulácie, čo to vlastne vykopal.

Odrazu započul názov svojej zastávky. Nenápadne sa rozhliadol, či mu nikto neprenikol do pekných predstáv, a už aj stál na chodníku. Električka sa za jeho chrbtom ponáhľala ďalej. Z vrecka vytiahol kľúče. Prešiel pár potrebných krokov. Postavil sa tak, aby pouličná lampa osvetľovala zámok, do ktorého sa bolo nutné trafiť. Prečo nebolo svetlo nad vchodovými dverami nikto nevedel. Asi si všetci tak zvykli na jeho absenciu, že sa nad tým nepozastavovali. Alebo to bolo tým, že v bytoch žili postarší ľudia, či slobodné mamičky, čo nie sú skupiny, ktoré by sa zvykli vracať domov príliš neskoro.

Zvalil sa do kresla. Bol to vskutku zvláštny deň. Nevládal už na nič myslieť, a zároveň sa pred ním všetko mihalo, formovalo, menilo. Vystrel sa teda po ovládači a stlačil gombík v nádeji, že telka tieto vlnobitia upokojí. Dávali Werf's Tavern. Ten slávny sitkom, ktorého ktorúkoľvek epizódu človek zapne, stále netuší o čo ide. Zrazu si spomenul, že nedávno videl s hercom v úlohe krčmára interview. Kým ho moderátorka nepredstavila, bez make-upu ho vôbec nepoznal. Cieľom žiadneho sitkomu pravdepodobne nie je diváka uspať. No pre neho to bolo teraz presne to, čo potreboval. Postupne sa viečka stávali ťažšími, okolité zvuky ťažšie rozoznateľnými a všetko sa postupne zatemnievalo.

Odrazu sa ale tma zastavila. On stál v strede a dookola neho svetlý kruhový priestor, ktorý lemovala čierna nepreniknuteľná farba. Nemohol sa hýbať. Len otáčať dookola. V ušiach mu znel zvláštny opakovaný šepot: “Fulcrum Defender”. Postupne sa z rôznych strán začali formovať všelijaké geometrické tvary. Netušil čo sa deje, no vedel, že sa musí za každú cenu ubrániť. Zistil, že dokáže strieľať. V presnosti mierenia mu mala pomôcť ryska, ktorá sa otáčala spolu s ním. Vedel vystreliť buď pomalšie, s rozvahou, alebo nepriateľské tvary obsypať spŕškou striel. To však malo tiež svoje limity. Zbraň sa mu totiž po každom výstrele chladila, a keď vystrieľal naraz celý zásobník, prehriala sa, takže nemohol chvíľu prebiť. To dalo jeho terčom značnú časovú výhodu priblížiť sa. Spočiatku vedel len, že sa musí brániť. Nie prečo sa musí brániť. Rýchlo to však zistil, keď sa jeden štvorček priblížil až do jeho bezprostrednej blízkosti a cítil, že kúsok z jeho obrany odpadol. Dokopy ich mal päť a jedno šťastie bolo, že sa mu postupne časom späť dobíjali.

Nepriatelia sa stále menili. Rôzne tvary, rôzne farby. S každým bol spojený iný počet zásahov, ktoré potreboval, aby zmizol. Občas, keď ich trafil dostatočne veľa, sa okolo neho zdvihla vlna vzduchu, ktorá všetkých odhodila o niečo ďalej. Bolo to znamenie, že si môže vydýchnuť a vybrať jedno z dvoch vylepšení. Vylepšenie sa mohlo týkať buď modifikácie hlavnej zbrane, alebo zvláštnych zbraní, ktoré mu pribudli naľavo či napravo. Boli to napríklad míny, rakety, lopta, ktorou okolo seba odrážal nepriateľov, strieľajúce lietadielko, ktoré sa na rozdiel od neho mohlo po ploche hýbať a on ho mohol ovládať. V kombinácii s týmito zbraňami, keď mohol naraz ovládať viacero rôznych vecí a neohrozene sa vďaka tomu brániť, mu dávalo príjemný pocit kontroly, aj keď sa naňho rútili hordy geometrických nepriateľov.

Úplne na začiatku mal z nejakého dôvodu v hlave číslo desať. Musí prežiť desať minút a všetko bude fajn. Obrana mala rôzne momenty a úvod sa mu zdal až relaxačne pomalý, s príjemnou vesmírnou hudbou, ktorú dotváral strieľaním tvarov. To sa ale onedlho zmenilo, počet nepriateľov sa zvyšoval, pribúdali noví. Keď sa zas dostal do príjemného rytmu, zdalo sa, že by takto vydržal hodiny. Ubezpečovali ho tiež luxusne vysvietené informácie o tom koľko času zostáva prechádzajúce okruhom, do ktorého videl. Konečne prešlo desať minút! A… nič sa nezmenilo. Pokračoval v obrane ďalej. Chvíľu bol z toho celkom mrzutý, no natoľko bol do tejto činnosti ponorený, že mu vlastne pokračovať nevadilo. Bolo to asi niekedy okolo dvadsiatej piatej minúty, keď zatúžil po väčšej výzve. Takto by mohol pokračovať hodiny (aspoň si to myslel), no chcel niečo, pri čom sa naozaj zapotí. Akoby zrazu niekto zmenil úplne úroveň obťažnosti zo strednej na ťažkú a sranda skončila. Teraz bolo nutné premýšľať nad každým výstrelom a ich postupnosťou. Nepriatelia prichádzali už od začiatku vo väčších skupinách. Po asi dvoch minútach sa to jednému krúžku podarilo a skôr, než sa stihli ďalšie časti štítu dobiť, zničil mu aj poslednú. Okolitá tma sa priblížila ešte viac a cez celý priestor svietil nápis “GAME OVER”. Ktovie či geometrické tvary vôbec boli nepriateľské. Nebolo to niečo, s čím automaticky počítal? Vystaval okolo seba obranu, nech sa ho žiaden nedotkne, no nedalo sa tak žiť večne.

“…morning, folks.” Strhol sa. Prebral sa polorozvalený na kresle. Izbu osvetľovali slnečné lúče postrúhané žalúziami na okne. V televízii púšťali práve rannú show Wake Up, Universe! Začal si pretierať oči, a pritom sa snažil prísť na to aký je deň, a prečo sa nachádza na gauči miesto postele. Pozrel na hodinky. Onedlho musel ísť do práce. S nevôľou teda vstal a išiel rovno do kuchyne pripraviť si iskru navracajúcu šálku kávy. Zobral do ruky mobil, že si ide prečítať čo nového vo svete. Odrazu ale uvidel správu, ktorú nečakal. Správu od nej.

—myster