Moje videohranie utŕžilo zásadný hryz do stereotypu, keď sa nám narodil malý Jojko. 100 hier ročne stratilo jednu nulu, ponocovanie išlo bokom a Steam Deck sa stal platformou číslo jedna. Prakticky jediný čas, kedy sa môžem naozaj v kľude zahrať, je tesne pred spaním. 

Malý už je zlomený jak vzduchovka a ja si odkladám presne dve slzy energie, aby som si niečo s chuťou zahral. A tak každý deň o 22:30, keď malý zaspí, sa vycikám, umyjem si zuby a idem sa hrať.

Prosím nechápte to ako sťažovanie. Práve naopak. Milujem tento nový systém. Hry sa nehrám do radu, vyberám si ich. Čítam si o nich články pred tým, ako ich kúpim a snažím sa vyberať si také, čo sa hodia pod paplón na maximálne hodinové sessions. Proste ako čítať knižku, len lepšie.

Saltsea Chronicles je krásna hra od krásneho štúdia Die Gute Fabrik. Tento podarený dánsky kolektív je mi známy už z čias prvých Levelov Majstrov, našich videoherno-gaučových eventov. Hrávali sme sa Sportsfriends, súbor lokálnych multiplayeroviek so super chytľavými a originálnymi dizajnami. Obzvlášť Johann Sebastian Joust vás doslova zdvihne z gauča.

Pred pár rokmi som sa zamiloval do Mutazione, feel good adventúrky s krásnym príbehom o tom, aké by to bolo žiť s láskavými mutantami na malebnom ostrove. Farebná paleta a práca s typografiou a UIčkom ma dodnes inšpiruje pri grafickej práci a hrozne by som chcel niekedy byť taký frajer ako decká z Die Gute Fabrik.

Okrem parádnych hier totiž veľmi zodpovedne pristupujú aj k vývoju, tvoria skvelé blogy a podcasty a ich kreatívny kolektív je moderná omaľovanka pestrofarebných charakterov. V mojom hľadáčiku majú rezidentné miesto a tak, keď sa objavilo Saltsea Chronicles na scéne, hneď som vedel, že sa pod túto hladinu naplno ponorím.

Saltsea Chronicles je v podstate veľmi jednoduchá adventúra odohrávajúca sa v postapokalyptickom svete, kedy dôsledky globálneho otepľovania spôsobili zatopenie zemegule vodou. Celý svet je teda rozdelený na malé ostrovčeky a archipeládža, na ktorých žijú rôzni ľudia, kultúry, flóry aj fauny. Väčšinu času strávite v rozhovoroch s postavami, ktoré vám poodkryjú svoje osudy, príbehy, históriu, geografiu, politiku a vzťahy medzi sebou. Našťastie je celá hra napísaná akoby z veľkej knihy videohierneho písmenkárstva a tak sa tento svet stáva viac než len uveriteľným.

Keď ale hovorím o postape, nehovorím o krutej a tmavej budúcnosti. Obyvatelia Saltsea si žijú vlastne veľmi dobre. Sú šťastní, s potopou sa naučili žiť a aj prakticky po šialenej katastrofe sa dokázali vďaka komunitnému spolužitiu povýšiť na lepšiu spoločnosť. Takýto príbeh a svet by sa dal s ľahkosťou zaradiť do žánrového košíka solarpunk. Pomerne nový žáner, ktorý je prominentný najmä v sci-fi literatúre posledného desaťročia mi sadol ako ubolená riť na predohriaty šerbeľ.

Štipka kontextu… Napríklad takú politiku veľmi nesledujem, pretože mi na nej na konci dňa asi nezáleží. Nedesí ma predstava vojen, ani pád kapitalizmu. Čo ma ale desí najviac, je to skurvené a neutíchajúce globálne teplisko, čo si potichu rastie za oknami popri tom, ako si tu my riešime nejaké malicherné hlúposti. Venujeme mu málo pozornosti, bagatelizujeme jeho dopad a tráva je hnedá a more máme po kolená.

Solarpunk je postapo jak lusk. Ale čo keby apokalypsa bola vlastne to najlepšie, čo sa ľudstvu mohlo stať? Čo keby si ľudia vstúpili do svedomia, zlepšili sa, začali si vážiť seba a svet navôkol v mene progresu a udržateľnosti? To je presne tá fantázia a utópia, ktorá ma chlácholí pri panických útokoch o tom, čo nás čaká a neminie. Solarpunkových autorov a príbehov nie je veľa, no odporúčam minimálne Becky Chambers a jej Monk and Robot sériu, Ursulu Le Guinovú s jej Always Coming Home, alebo do istej miery aj Station Eleven od Emily St. John Mandel, či už v knižnej alebo seriálovej forme.

No ale späť k Saltsea Chronicles. Je to aj sci-fi, aj fantasy. Je to adventúra. Je krásne napísaná a nakreslená. Má pestré charaktery a uveriteľný svet. Je láskavá, dobrá a človek sa po hraní cíti lepšie.

Na začiatku je ostrov a na tom ostrove loď a v tej lodi posádka. Posádka stratí svoju kapitánku a vy sa ju vydáte hľadať. Jednoduchá premisa, ktorá sa obalí dobrodružstvami naprieč celým morským horizontom. Pri hľadaní vašej kapitánky stretnete kopu krásnych charakterov. Niektoré z nich sa k vám vedia pridať, niektoré navždy opustiť. Preskúmavate ostrovčeky, ich históriu, komunity, originálnu faunu aj flóru, ktorá je perfektne nadizajnovaná s dôrazom na pseudorealitu samotného Saltsea. Aj karty si zahráte.

Hlavná mechanika je dialóg. V ňom strávite 90% času. Postavy a príbeh sú napísané absolútne fantasticky a naozaj sa dá s pokojom tvrdiť, že sa jedná o knižku, len lepšie. Hráč si ale vie vybrať z rôznych možností odpovedí, ktoré obsahovo menia štruktúru deja, ale aj tón emócií. Viete si totiž vybrať, či budete zlý, agresívny, pasívny alebo milý. Človek si tak sám udáva emocionálne tempo hry a je tak možné celú hru prejsť pokojne, prakticky bez konfliktu alebo drámy.

V hre je krásna angličtina, ktorá používa netradičné slová, vďaka ktorým ale svet dostáva nový rozmer. Niekedy je z precízneho opisu priam cítiť vôňu kvetov alebo korenín, ktoré si writerky vymysleli. Oh, zabudol som povedať, že celý writerský tím boli ženy? Ten špecifický cit je z písania cítiť a pôsobí to v dnešnej dobe extrémne osviežujúco.

Každý dialóg rozvíja vzťahy medzi charaktermi. Niekedy iba v rámci jednej návštevy ostrova, niekedy zas medzi členmi posádky. Dôsledky týchto dialógov sa potom tiahnu naprieč celou hrou a vy si môžete riešiť rozrobené problémy medzi postavami ako také sidequesty.

Každý zážitok, informácia, kúsok histórie alebo pozadie postáv sa zapisujú do tzv. Almanacu. Je to ako taký nalepkový denník, ktorý slúži na to, aby si hráč pospomínal, čo všetko zažil, videl a objavil. Okrem nádherného grafického dizajnu je zaujímavá aj jeho dokonalá použiteľnosť podčiarkujúca dizajnérsky kumšt tvorkýň a tvorcov. Ďalším dôkazom sú nevtieravé hinty a tutoriály alebo veľké množstvo accessibility options, dovoľujúce hráčikom tweakovať gameplay tak, aby čo najhladšie prešli videohrou až na koniec.

Vzťahy medzi postavami fungujú ako akési questy. V pomyselnej questovej mindmape je možné nahliadnuť na rozpracované vzťahy a uzlíky. Každá postava posádky má svoje pozadie, motivácie, ale aj tajomstvá. Všetko sa to potom medzi sebou prepletá a je len na vás, ktorým postavám venujete viac času, aby ste naozaj rozlúskli pravú podstatu ich interných motivácií.

Pred každou výpravou/misiou si vyberiete dve postavy vašej posádky. Kombinácií je vždy viacero a interakcie sú vždy originálne a unikátne. Vďaka výberu sa následne rozvíjajú aj spoločné vzťahy a odkrývajú sa pozadia postáv. Je krásne sledovať, ako rôzne postavy spolu interagujú, ako spolu súhlasia alebo nesúhlasia. Ako taký pestrofarebný Mass Effect.

Vždy ideš niekam inam a vždy zoberieš niekoho iného na výpravu. Niekto vie rôzne jazyky, iní sú zas technicky, historicky alebo spirituálne zdatnejší. Podľa toho, aké postavy si vyberáš, podľa toho sa ti ohýba príbeh ďalej a progresuje quest.

Questy a výpravy sú branchované. Vieš si vybrať, kam sa vyberieš a čomu sa chceš venovať. Napríklad v Chapter 3 sa začína príbeh aj možnosti viac rozvetvovať. Viac ostrovov, viac charakterov a rôzne paths, ktoré môže človek zvoliť. Chapters sa ale dajú replayovať na samostatných savoch, čiže hráčik nemusí hrať celú hru, ak sa chce pozrieť všade.

Celé dobrodružstvo je následne perfektne zprehľadnené v Almanachu a denníku, takže vieš vždy rýchlo referovať k tomu, čo si zažil a čo ti ešte chýba. Veľmi praktické pre mamičky hráčky a otcov hráčikov, ktorí sa k hrám vracajú po dlhšej dobe. Celá hra je vlastne ako taká tvorba denníku alebo kroniky toho, čo si ako hráč zažil, aké rozhodnutia spravil, aké lokácie navštívil a aké postavy stretol.

Okrem strop šúchajúceho writingu je Saltsea Chronicles aj šialene krásne nakreslená. Die Gute Fabrik majú oko na farby a palety. Práca s UIčkom, fontom a typefaceom je úplne na inej úrovni a môj grafický vkus triafajú na sto percent. Interface dokonalo komunikuje náladu a vibe scén a levely sa vďaka tomu stávajú oveľa imerzívnejšími. Podobne ako v Pentimente, rôzne jazyky majú rôzne fonty ako aj tóny reči sa menia napríklad zmenou boldu alebo kurzívy.

Celý playthrough sa dá prejsť rôznymi spôsobmi. Hráčik navštívi vždy iné ostrovy a stretne rôzne postavy. Najzákladnejším prístupom k prechádzaniu je ale možnosť vydať sa technicko-historickým prístupom alebo viac spirituálnym.

„Technické“ možnosti dialógov a odpovedí vám poodkryjú viac z histórie Saltsea. O tom, čo bolo pred potopou alebo o tom, ako fungujú technológie a progres v samotnom svete. Spirituálna cesta viac rieši pozadia charakterov, duchárčinu, tribalizmus a samotné božstvo v morskom svete.

Pristihol som sa pri tom, ako som si vždy vyberal spirituálnejšie možnosti dialógov, pričom v hrách sa väčšinou vždy snažím odkrývať históriu a worldbuilding. To mám na hrách najradšej. Avšak pri hrách, kde sú charaktery napísané tak dobre ako tu, sa skoro vždy uchýlim k akémusi mentálnemu escapismu, kedy sa ako hráč správam úplne naopak ako človek v realite.

V realite nie som veľmi spirituálny. Považujem sa za racionálneho a pragmaticky zmýšľajúceho človeka. Všetko má podľa mňa svoje pravdivé a fyzické vysvetlenie a medzi nebom a zemou je len človek. Avšak tu a koniec koncov aj v Pentimente som si veľmi užíval sa „zahrať“ na spirituálneho hráča. Videohry sú v tomto pre mňa únikom z reality. Únikom z ozajstnosti do sveta, kde veci nemusia dávať zmysel a nemusia byť ani úplne vysvetlené.

Možno je ozajstný svet pre mňa príliš ozajstný, príliš technický, príliš racionálny. Možno fantasy setting, nerealita, vo mne vzbudzuje hlbší vzťah k spiritualite. Dokážem byť spirituálny vo videohrach, ale nie naozaj. Lebo spiritualita nie je naozaj. Naozaj je naozaj. Čo keď spiritualita znamená neuvedomovať si dostatočne ozaj v naozaj?

Väčšina hier je dramatických, akčných, o smrti, strese a súťažení. Ja mám rád únik od toho, nad čím rozmýšľam v realite, únik do spirituálneho sveta, rozmýšľať tak, ako spirituálni ľudia. To je pre mňa escapismus, robiť niečo, čo nerobím normálne. Spiritualizmus, explorácia, pozitivizmus a láskavosť sú veci, ktoré hľadám v hrách a objavujem v realite.

Ok, sorry, trošku som sa zas rozpísal zamýšľajúc, zamyslel píšuc a toto z toho vzniklo. Každopádne, čo som chcel povedať je, že Saltsea Chronicles je fantastická videohra. 10/10, choď sa to hrať.