Pôvodne som plánoval napísať týchto pár slov len Makovi ako poďakovanie za odporučenie a podarovanie tejto vážne veľmi výnimočne výdatne vyrobenej videohry. No potom sa slová nahromadili, a tak som sa rozhodol znova so všetkými vami zazdielať už veľakrát vyslovené a prežité oslavné verše, ku ktorým by som sa rád, samozrejme oneskorene, pridal aj ja.

 

Takže, aby som začal, dohral som sa ŠESŤ PO SEBE NASLEDUJÚCICH PÍSMEN V (VVVVVV). Dovolím si inšpirovať sa v tomto texte názvom a štylizovať ho ako V, V, V, V, V a V, ktoré pre mňa vystihujú túto videohru.

 

 

Prehlásenie, že hra je ľahká by nesedelo s 16,3 % hráčstva, ktoré získalo na Steame achievement s názvom “Game Complete”, ale počkaj počkaj. Hra síce nie je ľahká, no je škoda sa tým nechať odradiť. Mňa informácia o jej obtiažnosti, ktorú vyzerá, že vedel každý iný človek, minula a som vďačný. Mohla by ma totiž odradiť a tento krásny kúsok video herného média by ma minul. Hra sa snaží robiť všetko pre to, aby nebola ťažká pri tom aká je ťažká. Checkpointy sú pred každým levelom a hra sa dá kedykoľvek uložiť. Dá sa prechádzať po častiach. Zastaviť sa, vydýchať sa, ísť sa vyspať a pokračovať. Dokonca sa dá v nastaveniach zapnúť invincibilita, alebo nastaviť slowdown. Samozrejme obtiažnosť je súčasť hry, no ani raz som nemal pocit, že hra je ťažká, aby bola ťažká. Zároveň pocit uspokojenia a zadosťučinenia po prejdení levelov je nenahraditeľný.

Keď som vyššie písal, že hra nie je ťažká, aby bola ťažká, nehovoril som úplne pravdu, pretože VVVVVV je tiež hra...

VYVOLÁVAJÚCA (šialenstvo)

Terry Cavanagh je psychopat. Ale ľúbim ho. Veni Vedi Vici. Tí, ktorí vedia vedia. Tí, ktorí ešte nehrali, tento level je kompletne preskočiteľný a nepotrebný ku prejdeniu hry. Je v pohode ho preskočiť. Naozaj, nestojí to za to.

VYUŽÍVAJÚCA (maximum zo svojej mechaniky)

Ak by som mal rozdeliť "V" na ľavú a pravú stranu, kde na ľavej by boli prívlastky, ktoré som nečakal, že hre dám a na pravej tie, ktoré som očakával, "využívajúca svoju mechaniku" by bolo umiestnené na pravej strane. Napriek tomu musím povedať, že takto jednoduchú a dobre využitú, z každej strany obrátenú mechaniku som predsa len nečakal. Logika hovorí, že niečo ako zmena gravitácie by sa malo po pár desiatkach minút človeku zunovať. Terry hovorí, že logika ho nezaujíma. Či už sú to gravitačné čiary, veža, bežiace pásy, prechádzanie cez kraj obrazovky, alebo všetko dokopy,

každý element je zaujímavý a tvorí rôzne druhy puzzle, na ktorých riešenie je potrebné sa s mechanikou naozaj zžiť (čo je zábava), alebo niečo skúsiť a mať šťastie.

VRYTÁ (v mojej pamäti)

Spomínal som dve kôpky s prívlastkami, ktoré by som dal tejto hre. Po Kronike Gotýčk 2010 som vedel, že si ju chcem zahrať. Nevedel som však, že aj mne sa do pamäti a srdiečka zapíše ako zážitok. Čakal som jednu z tých experimentálnych, "dobrý koncept", až príliš jednoducho vyzerajúcich videohier. Dostal som ale oveľa viac. To, s akou láskou a pozornosťou pre detail, aj v tak jednoduchom svete, je hra robená mi hneď vybilo očné bielka. Dve emócie, ktoré charaktery majú sú využité tak dobre, že niektoré AAA hry by sa mali zamyslieť nad výrazmi tváre svojich postáv, ehm. Na mape je miesto s obrovským blikajúcim plačúcim slonom. Ak v miestnosti chvíľu počkáte, vášmu charakteru sa úsmev premení na smutný vyraz. Je to blbosť, je to zanedbateľné, ľahko prehliadnuteľné, no pre mňa to bol jeden z momentov uvedomenia si, že to nie je len nejaká pekne opísaná hra, ktorú skúšam, ale ozajstný zážitok. To platí aj pri leveli, v ktorom je potrebné prejsť cez hore dole sa vznášajúceho ducha. Ak pri ňom zomriete, začne sa vám smiať. Znova absolútne nepodstatný detail, no zrazu som si uvedomil, že prostredie na mňa práve reagovalo. Ďalším prekvapením bola hudba. Po pár chvíľkach sa soundtrack zaradil medzi moje najobľúbenejšie videoherné hudobné kúsky vôbec. Tvorí veľkú časť zážitku, o ktorom som písal. Je dôvod, prečo sa vyplatí vynaložiť úsilie na získavanie trinketov, vďaka ktorým sa dá hudba na lodi prepínať. Pri väčšine ťažších hier, v ktorých sa neviem pohnúť z miesta, sa z hudby, ktorá počas môjho trápenia hrá stáva symbol mojej frustrácie a nenávisti. Tu sa napriek tomu, že som level opakoval viackrát tóny neopotrebovali, neprepočúvali, neznenávideli. Pravé naopak. Zastaviť sa a chvíľu len načúvať bol prijemný oddych pred, po a počas ťažšieho levelu.

VYVRACAJÚCA (moju mienku)

A to je niečo, čo si na umení cením najviac. Keď mi sprostredkuje niečo nové, v niečom ma prekvapí, ukáže mi aký som hlúpy a nevšímavý. Tu to bolo podobne. Chápem, že nazývať VVVVVV umením môže znieť pohoršujúco a určite nebude každý súhlasiť. Pre mňa ním ale je. Doteraz som mal vzadu v hlave názor, že aby mala hra na človeka dopad a vedel sa nad ňou pozastaviť, musí mať dobrý príbeh, postavy, byť niečím veľmi výnimočná. VVVVVV mi ukázalo opak. Je to absolútne jednoducho vyzerajúca hra s príbehom ako kulisou na pozadí. Napriek tomu som sa prichytil ako nad ňou rozmýšľam. To, koniec koncov, viedlo aj k napísaniu týchto riadkov. Neviem presne prečo. Možno sú to "V", ktoré som tu rozpísal. Možno niečo iné. V každom prípade: Výroba výkonnej vzducholode vyžaduje vyrovnaných veteránov (to bola prvá veta so všetkými slovami začínajúcimi na v, ktorá mi napadla). Veľmi veľmi veľmi veľmi veľmi veľmi sa ospravedlňujem. Také dlhé to byť nemalo.

—myster