Pôvodne publikované na Arcade Watch discord serveri 8. augusta 2023.

K mojim záľubám patrí opakovanie vecí, ktoré už boli vyslovené. Okrem toho rád jazdím v noci po osamelých cestách a pozerám kazety o pozorovaní vtákov.

Tentokrát som ale nemal na výber. Udiala sa totiž zvláštna vec. Stál som na zastávke a motor v krátkych intervaloch pokojne vrčal. Zvuk bol ale dostatočne vzdialený na to, aby bolo počuť ďalšie opakujúce sa tóny, padanie dažďových kvapiek na asfalt plný priehlbín. Vietor ohýbal tisíce drobných priehľadných zrniečok a tvoril pri tom ilúziu šumu televíznej obrazovky. Bolo iba jedno miesto, kde som mohol byť.

Ako môžete posúdiť sami, nemal som na výber. Kdekoľvek som bol, čokoľvek som robil, v hlave sa mi pri tom premietala paralelná scéna z Kentucky Route Zero. Keďže potrebujem, aj keď maximálne nerád, fungovať v reálnom svete, musím sa konečne dostať z tejto fiktívnej cesty preč. Psychológovia a zvedaví rodičia tvrdia, že najlepšie sa myšlienok, ktoré nás odkláňajú od reality zbavíme tým, že o nich budeme otvorene rozprávať. Preto pozývam vás, milí psychológovia a rodičia, na malú púť po mojich myšlienkach pri a po hraní Kentuckej Trasy Nula.

Je to asi prvá videohra, pri ktorej som cítil potrebu zapisovať si myšlienky svoje a tie vyslovené postavami. Po dohraní som teda zostal ja, môj odraz v monitore a veľa pár vetných poznámok. Pri prehrabovaní sa cez ne som ale zostal zmätený. Všetko to boli izolované ostrovčeky myšlienok a ja som z nich mal sformulovať súvislý text. Potom som si ale spomenul. Pri mojom úplne prvom texte, hovoriacom o Disco Elysium, som napísal, že tu chcem uložiť svoje pocity a zážitky prežité počas hrania. Nejde mi o nejaké prísne chronologické objektívne recenzovanie. Toho je všade kopa. Zároveň to nie je v súlade so samotnou hrou, ktorá nie je poskladaná ako lineárne rozprávanie udalostí odohrávajúcich sa v tomto svete. Možno sčasti, navonok, no ani trochu vo vnútri. Toľko slov a ešte som ani nezačal hovoriť o samotnej hre. To však nie je úplná pravda. Všetko, o čom som doteraz vravel, je zametanie koberčeka, na ktorom vám Kentucky Route Zero predstavím.

Konečne mi prišla klávesnica. Môžem písať tento text. V tejto dobe sa človek bez klávesnice cíti ako nemý. Dokonca horšie, nemôže používať ani znakovú reč. Jediné, čo mu zostáva je biť hlavou do monitora. To ale nie je veľmi zdravé ani pre človeka, a už vôbec nie pre monitor. Preto som rád za klávesnicu.

Ešte pred hlbším ponorením sa do podmorských chodieb a jaskýň Kentucky Route Zero, chcel by som veľmi odporučiť, aby ste si šli hru zahrať najprv sami, a potom, ak sa vám to stále bude zdať užitočné, sa môžete vrátiť a prečítať si tieto riadky. Budú stále tu. Nie je to kvôli spoilerom. Nemyslím, že táto hra nejaké má. Ide o zážitok. Čo tým presne myslím rozpíšem nižšie, ale hlavne to pochopíte sami pri jej hraní. Ja tu budem opisovať hru Kentucky Route Zero, ktorú som hral ja. Vy ale budete hrať hru Kentucky Route Zero, ktorú budete hrať vy. To sú dve rôzne videohry. Nechcel by som prekaziť autorom ich zámer a prenášať svoje interpretácie, zážitky a pocity do hrania niekoho iného. Odporúčam zahrať si ju ako bolo odporučené mne. Urobte si kakao a pekný čas doma. Boli ste upozornení, a teda môžeme ísť na to.

Kentucky Route Zero je hot dog servírovaný na starých novinách, ktorý som jedol pred niekoľkými rokmi v malej chatke so stenami nasiaknutými cigaretovým dymom.

Kentucky Route Zero je hra odohrávajúca sa vo svete magického realizmu o piatich aktoch a štyroch medzihrách... Počkať, počkať. Všetko poporiadku. Čo vlastne znamená, že sa odohráva vo svete magického realizmu? Prečo sa tak často pri tejto hre spomína? Čo vlastne magický realizmus je? Čo pri sebe robia dve slová, ktoré si vlastne odporujú? Čo je vlastne hra? Okay, k veci, až tak do hĺbky zachádzať nemusíme.

Pojem magický realizmus akademici už ponaťahovali a poobracali po všetkých možných učených knihách. To ja samozrejme páchať nejdem. Jednou z prvých vecí, ktoré som čítal a mala nálepku magický realizmus je The Cockroach od talianskeho spisovateľa Dina Buzzatiho. Na tejto poviedke som prvýkrát zažil a pochopil, čo vlastne magický realizmus znamená. Možno preto ho najradšej ukazujem na nej. Dej poviedky je na prvý pohľad až primitívne jednoduchý. Muž, rozprávač, sa vracia neskoro v noci domov a cestou do spálne zašliapne švába. Ľahne si do postele a začne premýšľať.

„I lay down next to her, turned off the light and through the open window I saw the sky and a piece of wall. It was hot, I couldn't sleep, events from the past returned to haunt me, doubts as well, a generic distrust of the following day. “

Vtom ale vykríkne zo sna jeho manželka. Snívalo sa jej, že má umrieť. Po chvíľke znova zaspí, no niečo sa začne diať. Séria normálnych nenormálnych udalostí. Cíti to aj rozprávač. 

„Something's wrong, I thought: she's dreaming, the dog's howling, the canary woke up, people are awake and talking, she's dreaming about death; it's as if everyone was feeling something, a presence.”

Začne pociťovať smäd, a tak vyjde z izby a zapáli lampu, aby sa napil. Odrazu zbadá na dlaždici čierny fliačik. Pozrie sa lepšie a zistí, že je to nožička umierajúceho chrobáka. Posledná živá časť inak nehybného tela. Dve a pol hodiny tam umieral. Dve a pol hodiny ešte dúfal. Rozprávač ho pristúpi papučou a rozmliaždi po dlaždici. Zrazu sa všetko zmení.

„Then finally the dog stopped howling, Maria quieted in her sleep and almost seemed to smile, the voices died away, the mother was silent, the canary ceased beating its wings, night began once more to pass over the tired house; death had shifted its restlessness to some other part of the world.”

To je podľa mňa vo všetkej krátkosti a jednoduchosti opísaný magický realizmus a dokonca Kentucky Route Zero. Je to o tom čo cítime, čo si predstavujeme vyjadrené cez maličkosti a detaily okolitého sveta. O tom, že svet môže postaviť na nohy a rozrušiť smrť chrobáka o tretej ráno v tmavej chodbe nenápadného penziónu.

Práve dôraz na pocity je to, čo robí pre mňa z Kentucky Route Zero tak výnimočný a individuálny zážitok. Je to videohra, v ktorej zaniká rozdiel medzi hlavným a vedľajším dejom. Postavy môžu byť pre každého niekým úplne iným. Ako je to ale možné? Nehovoríme predsa o Fallout 2 so svojím komplexným svetom, kde majú voľby zásadný vplyv na ďalšie dianie a vzťahy s postavami, ktorých stretnutie je tiež len podmienené nejakým rozhodnutím. Časťou odpovede pre mňa je, že táto hra je obsiahlou básňou a zároveň divadelným predstavením. Je v tom prípade ešte vôbec hrou? Ale povedal som, že až tak do hĺbky nezachádzame. Je to potrebné? No dobre. Najprv opíšem, čo Kentucky Route Zero je, ak nie hrou a na konci možno dostaneme odpoveď aj na to, či spĺňa kritériá, aby ňou mohla byť.

Na básňach som vždy obdivoval, ako niekoľko riadkov textu dokáže v človeku spôsobiť explóziu a zároveň tlenie dohárajúcej pahreby. To závisí samozrejme od človeka a situácie, v ktorej sa práve nachádza. Báseň nehovorí to, čo píše. Je to hlbšie, za rohom, skryté pre každého a čakajúce na objavenie každým, kto sa vydá na cestu hľadať význam. Každý na ceste objaví niečo iné. Nie je o cieli, pretože žiaden nie je. Je to kruh a postupne sa to všetkým pútnikom odkrýva. Takisto Kentucky Route Zero je báseň plná metafor a symbolov, ktoré sú ponechané na interpretácii čitateľa. Mnoho vecí na ceste je možné prehliadnuť, obísť. Dvaja muži tlačiaci lietadlo po ceste, stádo koní, padajúci meteor, grilujúci muž v šortkách hrajúci na organ... Žiadna z týchto vecí nie je pre dej zásadná a hra môže byť dohraná a prežitá bez nich. Na druhej strane, čo je naozaj zásadné? Každý z týchto momentov ohýba a mení zážitok z hrania, teda čítania samozrejme, tejto básne.

Odhalenie Kentucky Route Zero ako divadelnej hry nie je, pri všetkých náznakoch, ktoré hra (divadelná samozrejme) na diváka hádže, prekvapením. Už samotné rozdelenie na akty a medzihry na to ukazuje. V druhej medzihre s názvom The Entertainment sa človek ocitá v roli herca bez replík. Pôvodne robená pre Oculus Rift, kde musel byť celý zážitok ešte o niečo imerzívnejší. Celá medzihra je pre mňa krásnym zhrnutím úlohy hráča, ktorý je hercom a divákom zároveň. Sediaci za stolom s tehlovým sendvičom, popolníkom, novinami a pohárikom pred sebou sa môže otáčať okolo seba a počúvať. Nič viac, nič menej. Počas dialógov som stále napnute čakal a snažil sa zapamätať si každý detail konverzácie, ktorý by sa odo mňa mohol očakávať v mojej replike. Ten moment neprišiel. Bol to kvôli tomu menší zážitok? Poviem len, že na konci, keď mi za chrbtom zaznel neznesiteľný zvuk, ktorý silnel, keď som sa otáčal a za mnou stál jeden z Hard Times boys, musel som na chvíľu zložiť slúchadlá.

Kentucky Route Zero je teda veľkolepou básňou a experimentálnou divadelnou hrou. Je ale videohrou? Moja odpoveď počas hrania prvého aktu bola nie. Všímal som si ale rôzne veľmi zaujímavé a pre mňa doteraz nevidené spôsoby rozprávania deja. Prvým takýmto momentom bolo stretnutie so Shannon. Mojou postavou bol Conway, začínal som s Conwayom, ovládal som od začiatku Conwaya, ja som Conway. Prečo odrazu rozhodujem o tom, čo hovorí táto neznáma postava? Neviem ani komu a na čo odpovedám. Keby to nestačilo, ešte ju aj ovládam a Conway sa hýbe a hovorí bezo mňa. Takýchto momentov postupne pribúdalo. Akoby sa mi tvorcovia snažili zobrať ovládanie z rúk. Počas jazdy po Zero sa ma Shannon opýtala, či nemá šoférovať radšej ona. Jasné, že chcem šoférovať ja, hrám predsa túto hru a mojou úlohou je teraz šoférovať. V kostole bez kazateľa, ktorý spravuje školník, je potrebné nájsť nejaké dokumenty. Samozrejme som bol pripravený ísť a zrazu šla Shannon. Conway dostane pracovnú „ponuku“ v Hard Times Distillery, a s tým aj pohárik pred prvou smenou, ktorého vypitie je zdanlivo mojou voľbou. Tlačidlo sa ale postupne stratilo a Conway sa napil. Bola to jeho voľba, nie moja. Postupne som si na tieto facky začal zvykať. Je to jeden zo spôsobov, akými Kentucky Route Zero rozpráva svoj príbeh. Fascinujúce je, že sa stále našiel nový spôsob ako opisovať čo sa stalo, práve deje, alebo len má stať. Mojím asi najobľúbenejším bol v Museum of Dwellings, keď to, čo som robil, alebo dokonca len išiel spraviť, opisovali rozhovory obyvateľov rôznych typov domov vystavených v múzeu. Nič som nemal v rukách napriek tomu, že sa postavy pohybovali na impulz kliknutia tlačidla myši mojimi prstami. Bol som súčasťou príbehu niekoho iného a mohol som len ticho počúvať. A čo viac, chcel som len ticho počúvať. Od začiatku do konca sa už tak veľmi ozajstné postavy ukazovali ako ešte ľudskejšie tým, že sú sami svoji, nie hračkou v rukách hráča. Znova som bol divákom hrajúcim v tomto predstavení. Divákom, ktorý ma k dispozícii všetko, aby cítil emócie. No dej je daný, o osudoch a cestách postáv nerozhodujem. Len ich mám prežiť. Na začiatku štvrtého aktu, ak sa rozhodnete vystúpiť z The Mucky Mammoth, na benzínke so vše vraviacim názvom Gas, máte s predavačom zaujímavú konverzáciu. Hovorí o tom, akú má zabudnuteľnú tvár. Nie so smútkom. Nachádza v tom oddych. Opisuje sa ako pozorovateľ, historik, detektív a básnik davu. Myslím, že by sa do tej vety zmestila aj úloha hráča v Kentucky Route Zero.

Nie je prekvapením, že ako voľby urobené hráčom nezmenia sled udalostí vedúcich k záveru, tak aj samotný koniec je len jeden. Jake Elliott, jeden z vývojárskeho tria, povedal v rozhovore pre Polygon, že Kentucky Route Zero má jeden koniec, pretože je to tragédia a všetky tragédie končia rovnako. Na úplnom začiatku hry, v podzemí Equus Oils, hrajú tri, hráčovi neskôr známe postavy, stolnú hru. Jedna z nich skonštatuje, že hra sa vyhrať nedá. Prečo? Pretože na krabici píšu, že je to tragédia. Vraciam sa teda k veľmi filozoficky a hlboko pôsobiacej otázke položenej skôr. Čo je to videohra? Pretože ak nazveme videohru formou zábavy, ktorá musí prinášať rozptýlenie, dobrý pocit z víťazstva, sebarealizáciu, vytrhnutie z reality... ak je čokoľvek z toho nutné pre videohru, aby bola videohrou, v tom prípade nie. Kentucky Route Zero nie je ničím z vymenovaného. Nedá sa vyhrať, hráč nemá väčšinu času reálnu kontrolu nad vývinom udalostí, nemá pocit satisfakcie zo splnenia úlohy. Ak ale videohru uznáme za jednu z foriem umenia, za médium, ktoré dokáže vyvolať emócie, vyrozprávať príbehy, ukázať veci tak, ako by to nič iné nedokázalo, potom je Kentucky Route Zero videohra, na ktorú môžeme byť hrdí, pretože toto všetko robí a ukazuje svetu to, čo my už dávno vieme. Nie, nebudem to opakovať, už veľa ráz to tu odznelo. Radšej ukážem ďalšie dôkazy o tom, že to, čo robí táto hra, môže robiť len vďaka tomu, že je hrou.

Počas hrania bolo veľa momentov, pri ktorých som sa len zastavil, pozeral, počúval, rozmýšľal. Autori k tomu nabádajú aj možnosťou rozhodnúť sa, či hráč chce ísť naozaj ďalej, alebo ešte nie je správny čas a chvíľu predsa len zostane. Táto možnosť nemá slúžiť na upozornenie, že lokácia obsahuje nejaké neprebádané miesta. Je jednoduchou otázkou, či táto chvíľa nie je hodná ešte pár minút z času človeka. Týchto momentov zastavenia bolo naozaj veľa. Zaplavené parkovisko, odrážajúce hviezdnu oblohu, pôsobiace ako druhé nebo pod nohami. Sledovanie papierovej loďky, ktorú postavy vidia dlhšie, ako sa nachádza na obrazovke a hráč si môže predstavovať akými ďalšími cestami sa plaví. Všetky momenty, keď sa objavili Emily, Ben, Bob a začali spievať jednu zo svojich piesní. Prerušenie v zberaní húb bojovou loďou The Iron Pariah, ktorej súčasných obyvateľov bolo počuť dlho pred objavením sa lode na obrazovke. Takisto situácie ako byrokratická slučka v Bureau of Reclaimed Spaces, alebo naháňanie mačkou vážku po meste bez ciest, obývanom duchmi minulosti, spomienok, ľudí, ktorí aj keď žijú, odišli. Všetko to a všetko, čo som opisoval predtým a opisovať budem sú podľa mňa veci, ktoré upútajú pozornosť a je možné im dať patričný význam práve cez videoherné médium. Niektoré z nich by mohli byť opísané slovami, ako som to ja skúsil tu. Niektoré zas zachytené na kameru, dané do filmu. No stále by to bolo pár viet, niekoľko sekundový záber. Divák by si ich ani nemusel všimnúť, prikladať im akúkoľvek dôležitosť, aj keď si to autor praje.

Existuje slovo, ktoré pre mňa spája všetko, čo Kentucky Route Zero je. To slovo sa mi stále vynáralo pri hraní a pri písaní tohto textu. Je to slovo zážitok. Najlepšie podľa mňa vysvetľuje, prečo majú voľby hráča zmysel, aj keď nemajú dopad. Na voľbách totiž naozaj záleží. Nie v kontexte vplyvu na príbeh. Ovplyvňujú niečo iné, a to práve zážitok, a tým aj hru samotnú. Vďaka nim môže každý vnímať postavy a jednotlivé situácie inak. Preto hra nechá hráča poskladať si vlastné básničky, pieseň, či zvukový sprievod k thereminu. Preto požiada muž o pomoc s napísaním bia v profile na zoznamke a hráč mu ho môže nadiktovať. Preto je na úplnom konci hry až šesť rôznych možností rozloženia nábytku v 5 Dogwood Drive. Všetko sú to dôležité veci práve kvôli individuálnemu zážitku, ktorý vytvárajú.

Nepočul som o tom veľa vravieť, ale Kentucky Route Zero má aj možnosť multiplayeru. Naozaj. Po kliknutí naň sa objaví krátka inštruktáž pozostávajúca zo štyroch krokov:

Hrať túto hru ako multiplayer umožňuje práve zážitok, ktorý sa úplne mení, keď sa hrania chopí niekto iný. Napriek tomu, že dej bude rovnaký nech hru hrá hocikto. Je teda Kentucky Route Zero najlepšia local co-op gaučová videohra? Myslím, že na zodpovedanie tejto relevantnej otázky si musíte sadnúť na gauč a mať v izbe aspoň jedného trochu k experimentovaniu naladeného človeka. Nebudete ľutovať. Zaručujem výnimočný zážitok.

Kentucky Route Zero je vrchol toho, čo textová adventúra môže byť. Jedným z dôkazov je medzihra Here And There Along The Echo, počas ktorej je prvýkrát možné počuť v hre ľudský hlas a mne trvalo celkom dlho uvedomiť si, že toto je prvá dabovaná časť a doteraz som všetko len čítal. Kentucky Route Zero je kúsok umenia špeciálne osobného pre amerických hráčikov z mnohých dôvodov, ktorých som si nedovolil sa dotýkať práve preto, že k nim nepatrím. Koniec koncov ani nebolo treba. Hru z tejto strany rozoberá viacero vynikajúcich článkov, ktoré vrelo odporúčam. Kentucky Route Zero je pre mňa On the Road Jacka Kerouaca videohier, kvôli vyvolávaniu vo mne silného pocitu nutnosti precestovať v aute celé Spojené štáty. Kentucky Route Zero je veľa vecí a ja som písal už dosť. Podarilo sa to? Dostal som sa z tej zvláštnej cesty? Nemyslím si. Možno sa stal pravý opak, čokoľvek to znamená. Nestáva sa ale práve s dôležitým umením, že si ho človek nosí stále pod kožou? Ktovie. Ja idem radšej podľa pachu dymu z cigariet nájsť miesto, kde som jedol najlepší hot dog v živote a len tu nechám heslo, teda „poem that sums it all up”:

Wheels slide loose. 

You just breath road.

—myster