Keď hry sú básne | Many Nights a Whisper

Leť, ty strela ohnivá
a pretni vo dve nebesá,
nech každý sen, čo sebou nesieš
po dopade splní sa.

Nech tvá žiara dá nám nádej
v lepšie časy, hojnosť, mier
a v temnote noci tmavej
nech s istotou znáš svoj smer.

Leť, ty batoh ľudských túžob
a vyplň naše tajné sny
a dekádu mojich skúšok
ukonči tým naveky.

Bo keď napriek chveniu ruky
držiac vlasy s prakom späté
a pred zrakmi všetkých ľudí
doletíš na miesto sväté,
bude radosť, bude raj,
bude dobre, bude... vraj...

To bremä, hoc je len zo snov,
ťažšie je jak celý svet
a skuté zodpovednosťou zlomí ma
jak mnohých pred.

Tak leť, ty strela ohnivá
rob, čo musíš... aj keď,
prečo?
Naivne chcem veriť tomu,
že potajme tušíš niečo.

Či je ozaj také ľahké,
čáry-máry splniť sny
a zažívať len to krásne
odteraz až naveky?

Či bolesť, strata,
hnev, strach, smútok,
smrť alebo samota
môže odísť len tak ta het
zo sebeckých svojpohnútok
preč z našeho života?

Na! Padni, strela ohnivá,
mimo a bez povšimnutia
a hlúpu hru úbohých prianí
utop v mori zabudnutia.

Bo kto to kurva kedy videl
robiť zo mňa anjela
a modlitbičky na prídel
nakladať mi z taniera,
keď z utópie sú to len
dva kroky rovno do pekla?

...

Nuž leť, ty strela ohnivá
zapáľ kalich, podpáľ svet!
A ja tento vratký systém
pre seba – i kvôli vám –
na lopatky zložiť chcem.