Rok 2024 bol zaujímavý, okrem XXX (tu si dosaď 3 za teba najzaujímavejšie udalosti tohto roka, napríklad: olympijské hry, release Felvidku a prezidentské voľby v USA) aj skutočnosťou, že sme si pripomenuli 100. výročie úmrtia človeka, ktorého tvorba a život ma (ale aj celú radu menej bezvýznamných ľudí) vskutku fascinuje.
Tentokrát však moja fascinácia nepramení z obskúrnej obsesie životmi mizantropov (na ktorých piedestále mám stále Schopenhauera a Nietzscheho), ale skôr z Franzovej tvorby... Tá verne ilustruje duševné poryvy autora, od nevypovedaných tráum z otca až po nepochopenie systému, a ústi tak do diel plných bezútešnosti, obskúrnosti a niečoho silno šedo-šedého, avšak v tej najkrásnejšej umeleckej podobe. Jedným dychom ale čestne dodávam, že mi tak trošku imponuje aj naša totožná minulosť v podobe výkonu právnickej profesie vo finančnej inštitúcii (to sú potom pre mňa aj tie prejavy psychických deviácií vo Franzovej tvorbe razom pochopiteľnejšie :) ).
Pochybnosti? U postavy od Franza Kafku? Pochybujem.
Franza Kafku asi netreba bližšie predstavovať, ale ak by sa niekto chcel pustiť do jeho tvorby premiérovo (sám som to predlho odkladal a tieto resty naplno dohnal až tento rok), určite odporúčam pred čítaním akéhokoľvek diela naštudovať čo-to o jeho živote. Za všetko však môže hovoriť to, že o niektorých Franzových dielach sa dozvedáme len vďaka jeho kamarátovi, ktorý (našťastie) nevyslyšal jeho prianie pred smrťou, aby všetky diela spálil v rozpálenom kozube.
K lepšiemu navnímaniu FK a jeho pohľadu na svet určite odporúčam napríklad 108. epizódu podcastu Kvantum Ideí – Svet podľa Kafku. Jakub a Jaro pekne prepájajú témy a atmosféru Kafkových diel so súčasným (nelogickým) fungovaním sveta a pripomínajú, že diela Kafku nestratili ku dnešnému dňu nič na aktuálnosti.
List tatkovi.
Ku skvelému entrée do Franzových diel môže následne poslúžiť aj milá pripomienka spomenutej pietnej spomienky, ktorou je tento rok vydaná hra od českého štúdia Charles Games s názvom Playing Kafka. Hra je prístupná na Steame, ale aj prostredníctvom mobilných zariadení skrz App Store a Google Play. Ponúka herne spracované 3 poviedky, a to Proces, Dopis otci a Zámek. Hrateľnosťou sa jedná o simplexný počin, ktorý využíva mechaniky drag-and-drop. Vďaka nemu sa môžeme postupne posúvať v jednotlivých príbehoch, ktoré vám spolu zaberú cca 1 – 2 hodiny. Hra dokonca ponúka znovuhrateľnosť, nakoľko sa striktne nedrží línie svojich knižných predlôh, ale na niektorých miestach ponúka aj možnosť voľby.
Zaujímavým je potom aj finish záverečného a najrozsiahlejšieho príbehu – Zámok, keďže tento román nebol Franzom nikdy skompletizovaný. Autor totiž pred jeho dokončením umrel na tuberkulózu. Štúdiu Charles Games sa pritom podarilo vizuálne príťažlivým a vskutku atmosferickým spôsobom priblížiť hlavné leitmotívy Franzovej tvorby, vrátane bezútešnosti hlavného hrdinu, jeho nevysporiadaný vzťah s otcom, ako aj nelogickosť a prehnitosť byrokratického systému, ktorým sme obklopení. Zamrzí len jednoduchšia hrateľnosť – ako náročnosťou, tak mechanikami, a absencia dodatočných informácií k samotnému autorovi a jeho dielam.
V sumáre sa tak jedná o príjemnú jednohubku, ktorej však chýba finálny doťuk v podobe hĺbky, ktorá by sa tu hodila ako soľ. Hra však vyzerá excelentne a hrá sa s ľahkosťou (ktorá je následne vyvážená ťažkosťou tém). Pokiaľ ste teda ostali pánom Kafkom doposiaľ nepoľúbení, možno práve Playing Kafka je ideálnou príležitosťou na udelenie šance tomuto nešťastnému a zároveň úžasnému úradníkovi.
Proces.
Jedna z mojich najobľúbenejších poviedok, ktoré boli vydané ešte za života FK, je tá s názvom Ortel. Na záver si tak pre lepšiu ilustráciu Franzovej tvorby dovolím na imaginárnu internetovú poličku položiť zopár jej posledných riadkov. Pre vyhnutie sa spoilerom tak kľudne tento epilóg preskočte:
„Jiří měl pocit, jako by byl hnán z pokoje ven, v uších mu znělo ještě bouchnutí, s nímž se otec za jeho zády zřítil na postel. Na schodech, po jejichž stupních sa hnal jak po šikmé ploše, narazil hlavou na svou posluhovačku, která šla právě nahoru uklidit po ránu byt. „Ježíši!“ vykřikla a zakryla si obličej zástěrou, ale on už byl ten tam. Vyletěl ze vrat, přes jízdní dráhu ho to hnalo k vodě. Už se chytil zábradlí jak hladový potravy. Přehoupl se jak vynikající cvičenec, jímž za mlada k pýše svých rodičů býval. Ještě se držel slábnucíma rukama, mezi příčkami zábradlí si vyčíhal autobus, který snadno přehluší jeho pád, tiše zvolal: „Milí rodiče, přece jen jsem vás vždycky miloval,“ a spustil se dolů.
