Napísal myster.
Titulný obrázok nakreslila Barbora Kukrechtová.

Vo svete, kde všetko naokolo prestáva byť skutočné, je niekedy tvoriť, tešiť sa, existovať... celkom ťažké. Boj zblízka, či z diaľky unavuje a najlepšou taktikou je občas ústup. Ústup do skutočne neskutočného rozprávkového sveta. Túto taktiku v od seba neďalekom čase zvolili dvaja krásni developeri a útočiská našli v záhradkách svojich rodičov a starých rodičov.

Ja som v nich našiel útočisko tiež. Cez chýbajúcu dosku na ľavej stene záhradného domčeka som sa dostal dnu a porušil pritom zákaz vstupu na súkromný pozemok. Pred dvoma rokmi v holandskej záhrade v Grunn Toma van den Boogaarta. A nedávno na francúzskom vidieku v CARIMARA: Beneath the forlorn limbs Bastinusa Rexa.

Keby som robil videohru ako Carimara, chcel by som, aby to bola Carimara.

Bolo to dávno, pradávno. Žili isté stvorenia, neveľké, nemé, podobné goblinom – carimary ich nazývali. Normanskí osadníci carimary poznali ako miestnych čarodejov-pastierov všakovakých prapodivných bytostí ako milloraines, tarannes alebo iných goblinov. Oplývali všelijakými zázračnými schopnosťami. Vedeli ako búrku vyvolať, vietor presvedčiť inam fúkať, a keď sa niekto previnil, nešťastníkov obraz vo vedre s vodou dokázali odhaliť. Okrem toho ale neboli ani mocné, ani umné a krásu do vienka tiež nedostali. O to však nikto nemal starosť. Boli totiž široko-ďaleko jediné, na koho sa dalo v istej núdzi obrátiť. Vždy, keď sa v chalúpke usalašila niektorá potvora a bolo zrejmé, že na to ani pán farár stačiť nebude, zvykli sa carimary volávať. Pre náš príbeh je však dôležitá len jedna carimara. Ako ju volali sa už nikto nerozpomenie, a tak ju môžeme naďalej iba carimarou zvať.

Práve zháňaním služieb carimary sa naše rozprávanie začína. Nie je toto poviestka dlhá a na jarmoku pýtali by za ňu iba pár grajciarov. Srdce má ale na pravom mieste. Bola jedna žena, stará, ale zdravá. Žila už ktovie ako dlho osamelá v chalúpke pod tieňmi dávno strateného lesa za potokom. Vo veďlajšej dedine sa ale reči šírili, že nebolo tomu vždy tak. Niektoré baby, ktoré si ešte všeličo mohli pamätať, rozprávali, že kedysi tam s ňou ešte jedna taká ako ona žila a spolu si gazdovali. Prečo už tomu tak nebolo ale nikto povedať nevedel, aj keď viacerí sa snažili kvetnatými historkami záhadu objasniť.

Carimara na také chýry nič nedbala. A keď raz videla vyvesený oznam zháňajúci jej služby, bez otáľania a súdenia sa vydala na cestu.

Svet zahalila chmúrna čierňava noci. Po prebrodení potôčika sa spoza temných stromov vynoril kamenný domec so slamenou strechou. V oknách bolo badať svetlo a nad dverami visel lampáš vítajúci, alebo naopak odstrašujúci pocestných.

Zabúchala carimara zhrdzaveným klopadlom najprv raz, potom dva razy, až sa dvere s prenikavým škripotom na piaď odchýlili. V medzierke sa zjavila zvráskavená tvár a na nej pár unavených, žmúriacich očí. Na moment sa z nej dalo prečítať pár slov tragédie, ktorá ju skrútila. No vzápätí ju vystriedal mraziaci úsmev, spôsobený hádam nevdojakou návštevou. Hneď hosťa za stôl posadila a položila pre seba a pre carimaru tanieriky s polievkou. Nech sa pred prácou posilní.

Chalupou sa rozliehala utešená vôňa. Vosková svieca na stole osvetľovala dumavú tvár starej ženy. Možno carimara už ten deň jedla. Možno jej chuť uprený pohľad a sŕkanie starej ženy upierali. Ťažko povedať. Polievke ale veľa nedala a radšej rovno prešla k veci.

Keď sa ľudí popýtate, väčšina (ktorá vám odpovie) nemotu za ťažkú nemoc pokladá, brániacu nemocnému žiť medzi ostatkom. Carimary medzi ľuďmi žijú iba, keď musia. Nemota im však dovoľuje rozprávať jazykom všetkých tvorov. Aj tých menej ľudských. Tiež vedia rozumieť všetkému, čo sa len po tejto zemi hemží. Rozprávajú cez kartičky, ktoré majú vždy pri sebe, a na ktorých je všetko, o čom by sa mohli chcieť zhovárať aj písmom popísané, aj obrázkom namaľované.

Dnes sa to možno ťažko predstaví, no v tých časoch všetko umné z krajiny zutekalo a tí, čo zostali mali dosť svojho. Kde by ešte na čítanie našli čas. Keď už, rovno sa na obrázok zahľadeli.

Keď sa carimara na niečo zahľadela a zdalo sa to neradno prehliadnuť, zjavila sa okolo predmetu zvláštna blyštiaca hmla. Nato sa jej vo vystretej ruke ukázala kartička, a už sa aj mohla o tej veci s kým chcela pozhovárať.

Z dobrej vôle, a pretože jej ženy ľúto prišlo, sa carimara prv spýtala na vrecové bábiky visiace všade po chalupe. Žena čosi zašepkala podivným zachrípnutým hlasom. Tvár sa jej najprv vyjasnila, no potom sa toho na nej vystriedalo niekoľko. Dalo sa ale z tej tváre, a toho, že ich bolo neúrekom, vyčítať, že ich nevedno prečo, veľmi rada mala.

Kúzelná hmla rozhodujúca, o ktorej veci bolo by dobré prehovoriť nebola vždy so zvedavosťou carimary za jedno. Tuna napríklad sa ledva ubránila otázke na ďalší pár hnátov, ktorým starena vládla. Len ťažko sa dali prehliadnuť. Jeden by si musel ústa zapchať, alebo nemý byť, aby sa neopýtal. Carimara teda zvedavosť upriamila radšej na izbičku, v ktorej sedeli a pivnicu, v ktorej to vraj mátalo.

Zoskočila carimara zo stoličky. Chalupa bola celkom priestranná, kamenná, ale útulná. V jednom rohu kozub s dohárajúcim ohňom, okolo neho nasekané polienka. Vedľa kozuba dlhá drevená lavica, pod ňou slamený koberec. V druhom rohu bol stál nad ohňom obrovitánsky kotol horúci až sa z neho para šplhala. V ňom, ako sa carimara nazdala, sa varila polievka, z ktorej ju starena ponúkla. Drevené schodíky vedúce nahor značili, že chalúpka je väčšia, než sa na prvý pohľad zdala. V kadi na podlahe, ale aj vo zväzkoch povešaných kde-tu po dome, sa sušila levanduľa.

Nastal ale čas, aby carimara splnila na čo tu prišla, a tak sa pobrala k veľkým ťažkým dverám vedúcim dole do podzemnej pivnice. Predtým než cez ne prešla zazrela ale malú truhličku zámkou zamknutú. Nedalo jej nepospytovať sa na jej obsah. Žena mlčala. No hneď sa spomenula a odpovedala, že levanduľu. Na vypchávanie tých bábik. A ešte doložila, že to by carimara i tak vedieť nechcela. Smelé vyhlásenie na to, že carimaru poznala ani nie hodinu.

Carimara to ale, ako mala vo zvyku, mlčky prešla a teraz už bez obzerania sa vydala po tme po schodoch dole, nižšie a nižšie. Dostala sa až úplne dole, do podzemnej komory. Odtiaľ viedli ďalšie chodby nevedno kam. Hotové bludisko. Po zemi ležali z dreva povyrezávané sošky všakovakých stvorení, sudy a sklenené fľaše. Kedysi tu hádam vínna pivnica bola. Teraz vinou len vzduch bolo cítiť.

Veľa miest pri svojej robote carimara pochodila, z ktorých by nejednému statočnému človeku vlasy dúpkom stáli. Tušila ale čosi nedobré v týchto chladných, vlhkých chodbách hlboko pod chalúpkou. Nuž ale, prišla sem za robotou, a tak sa vydala blúdiť podzemnými chodbičkami. Tu len ďalšie drevené sochy a nevedno – kde sa vzalo, tu sa vzalo – veľké zrkadlo. A v ňom jej osamotená podoba, nič na podiv. Ešte jedna vec uchytila pozornosť carimary: z jednej steny pozerala drevená žabacia hlava, ktorej len ruky vytŕčali a telo akoby zaliate v kameni. Bola by na tento zjav carimara ešte pozerala, no odrazu začula žaby kŕkať.

Nasledovala zvuk žabacieho spevokolu ešte hlbšie a hlbšie. Po celý čas sa ani tu nemohla striasť pocitu, že pár očí pozoruje každý jej krok. Tu sa dokonca niekoľko kamienkov pred ňou skotúľalo. Možno by sa aj otočila a poriadnejšie to preskúmala, no odrazu zbadala, že vo vode po členky stojí.

Pozrela carimara okolo seba a zo všetkých strán po stene i nad ňou žaby sedeli. Malé žabky, aj prerastené žabiská a každá o tom, že im niekto chýba. No carimara nič nedbala. Zazrela totiž pred sebou svetielko a vedela, že došla do svojho cieľa. Podišla bližšie a tu sa jej rozprestrela pred očami jedna veliká diera. Celá prerastená obrovitými koreňami a v ich strede ako srdce svietila forlore.

V jazyku starých Nomádov tiež "feurolle". V jazyku našom a tých, čo sa do tohto nerozumejú – duch, duša túlavá. Tancujúca do všetkých smerov a na korunách stromov, vábiaca zblúdilých pocestných. Hovorilo sa, že ju vždy ovládal miestny čarodej – carimara. Z bezpečnej zdiaľky spoza kríkov, či inej skrýše samozrejme. V iných knihách sa tak píše, že keď niekto ovládal forlore a iný sa ho čo i len koncom prsta dotkol, v tom okamihu padol mŕtvy na zem a dokonal.

Nevedela carimara či jesto niečo na legendách pravdy. Vedela ale, že sa o forlore nevie ani toľko odkiaľ sa berie. Jedni tvrdili, že ide o nahú ženu zakliatu od čarodeja a premenenú na prízrak so ženským telom. Ďalší zas spomínali kajúcnu ženu, ktorá keď padne noc, zostúpi dole do pivnice a nahá si ľahá na zem. Duch potom opúšťa jej hriešne telo a blúdi čistou prírodou. Ktovie, kde bola pravda.

Tak či onak, teraz carimaru viac morilo ako túto bytosť dostať zo dna stareninej pivnice. Zádumčivé ticho prerušila šepotom forlore. Udivená z toho čo tam robila, a potom ešte väčšmi, že malá carimara stojaca pred ňou jej rozumela. Hneď sa teda začala vypytovať:

"Kým som bola?"

Odrazu rozprestreli sa pred carimarou všetky zhromaždené karty, s ktorými mohla odpovedať. Ale čo? O tomto neslýchala nikdy aby forlore na takéto otázky trebalo odpovedať. Dobre vedela, že ešte nenazbierala toho dosť a ani dosť času nemala, aby tu teraz mohla stáť s dobrou odpoveďou.

Ale darmo, už stála s kartami v rukách a forlore očakávala čo povie. Zrazu jej padol zrak na kartu s vrecovou bábikou. A všetko do seba začalo zapadať. Vrecové bábiky povešané všade po chalupe plnené neborákmi, teda tým, čo po nich bolo zostalo. Silná vôňa levandule na zakrytie pachu. Bludisko podzemných chodieb s mnohými zákutiami a skrýšami.

Carimara vybrala kartu vrecovej bábiky.

"Kto ma zabil?" pýtala sa forlore ďalej, pokojne ako doteraz.

Po druhý raz sa rozprestreli karty pred carimarou. Takže predsa forlore, alebo to čo predtým bola, zomrelo. Tentoraz vedela presne čo a ako stalo sa. Bola to tá stará žena a od začiatku ju klamal. Bola to hádam ježibaba a ktovie koľko neborákov jej takto sadlo na lep. Istotne tu forlore ona väzní v koreňoch stromu a ona môže za jej podobu. Začala sa i o seba carimara strachovať, no teraz musela sa tejto veci venovať.

Označila carimara kartu so starou ženou-bosorkou.

"Čo ma zabilo?" do tretice sa pýtala forlore a stále rovnakým hlasom.

I po tretí raz carimara hľadela do kariet čo odpovie. Iba tu úplnú istotu nemala a myslela, že jej naskutku môže niečo chýbať. Drevené sošky sa jej zdali ale aj tak príčinou toho nešťastia.

Vybrala teda kartu, kde boli drevené sošky vyobrazené, a už iba napnute čakala čo bude.

Odrazu sa forlore ešte väčšmi rozžiarila, no privalila sa vzápätí číra temnota. A z tej temnoty vyšla desivá tvár so svietiacimi očami. Neverila carimare. Z výsmechu ju obvinila a vyhnala spred očí. Naplnila sa znova diera svetlom ešte jasnejším a žiarivejším ako prv.

Chúďa malá carimara bola omdlela. Ostala bez seba na zemi ležať. Karty popadané okolo nej.

Kde sa vzala, tu sa vzala – zastala nad ňou stará žena. Tá, ktorá žila v chlúpke. Veľa iných v okolí nežilo.

Prebrala sa carimara v známej svetlici a na drevenej lavici. Netušila, koľko času pretieklo alebo ako sa tu ocitla. Dalo sa len dovtípiť, že za to vďačí starenke, sediacej na druhom konci lavice. Bolo to veru divné. Nariekla ju carimara z takého veľkého hriechu a ona nedbala na to nič. S láskou sa postarala, uložila pekne-krásne vedľa teplého kozubu, prikryla a teraz si tu pokojne štrikuje. Akoby žiadnej starosti nemala na tom svete. A predsa sa jedna v pivnici kolembá v povetrí.

Skočila carimara na nohy, už ju žena vľúdnym slovom medzi živými vítala. Vraj ju takú našla na smrť vyblednutú, že ani nedúfala. Ľúto prišlo carimare pri týchto milých slovách. Zaumienila si ešte len teraz zistiť, čože deje sa to v pivnici. Najprv sa chcela dopýtať na forlore starenky, no potom rozmyslela sa. Určite nemala veľa spania v noci, daromne ju bude takými otázkami unúvať.

Pozerá von oblokom a tam o niečo málo viac svetla ako v tú noc, keď sem došla. Dovtípila sa teda, že to asi deň bude. No svetlica sa jej zdala akási iná. Dvere predtým zamknuté, teraz odchýlené, schody nahor predtým zapratané, teraz schodné.

Vyšla carimara von z domu a obzerala sa okolo. Celkom inakšie to tu vyzeralo, ako vtedy večer. Okolo sa ťahal nevysoký drevený plot a medzi doskami červené šípkové kry. Obďaleč stála malá obrastená kôlňa. Vedľa pusté hriadky smútili a sekera, dobre nabrúsená, bola do pňa stromu zaťatá. Z komína hrnul sa dym – starenka bude snáď čoskoro na obed zvolávať.

Až po chvíli zbadala, že niečo na plote sedí. Pristúpila carimara bližšie, no v tom obzrela sa na ňu hrozivá tvár – oči vytreštené, tri rohy na hlave, zubatý úsmev a miesto pazúrov ani čo by ľudské prsty. Bola to vraj sova. A mohlo to naskutku tak byť, lebo sovy zavše nie sú tým, čím sa zdajú.

Prívitala carimaru, vraj by sa človečiny najedla. Hneď to ale na žart obrátila a pekne sa opýtala, čo od nej chce. Chcela carimara zvedieť čosi viac o starej žene, a tak na ňu reč obrátila. Aj sa čo-to podozvedala. Volali ju Fialka. No už veky ju vlastne nikto nijak nevolal, lebo žije tu samotná ako prst. No ako sa v susednej dedine chýry niesli – nebolo tomu vždy tak. Išlo všetko vraj zle odkedy osamela a nič už dobré nebolo. Chcela carimara zvedieť čo sa stalo a čo je vo veci, no sova sa už iba durdila, že je ona lačná a starena jej ani najesť nedá. Vraj si ona počká kým pôjde na ten druhý svet, a potom si na mŕtvom tele pochutí. Viac sa z nej vytiahnuť nepodarilo, lebo ustavične len na jedlo a na jedlo myslela. Zanechala carimara sovu o hostine snívať a pobrala sa naspäť do domu. Nejeden felčiar toho času by sove zistil ľahkú vadu osobnosti a sklony k ľudojedáctvu, no to teraz nebola starosť carimary.

Od ženy, teda Fialky, neskôr carimara zistila, že sovu nazvali Sirôtka. Sprvu nechápala, ako mohla nemá carimara so sovou vravieť, no potom sa na čarovné kartičky rozpomenula. Tiež vravela, že len neďaleko domu sa zdržiava a istotne ju veľmi rada má. Nevyjadrila carimara svoje pochyby nad týmito slovami. Nechcela ženu ešte väčšmi zarmútiť.

Išla carimara pozrieť aj hore po tých schodoch, kde sa predtým nedalo. Tu našla posteľ pekne popravenú, vedľa stôl a na ňom voskovú sviecu. Všetko bolo jednoducho zariadené. Ďalšia vrecová bábika, na stenách sušili sa šípky a levanduľa. Nič na podiv. A predsa. Nad posteľou na stene podozrivá diera a z nej dva páry očí sa dívali.

Čo bolo v diere a čie oči z nej hľadeli?

Poviem vám. Bol to mladý plch s párom očí naviac. A odkiaľ že to viem? No predsa on mi túto príhodu rozpovedal. Jednu-dve veci som možno prikrášlil, no inak je všetko pravdučičká pravda. Plch ešte to vravel, že carimara sa s forlore tak zhovárala, ani čo by hrala "klasickú hru Cluedo, ibaže namiesto otázky 'Kde?', sa pýtala na existencionálne 'Kto som?'". Podivne občas rozprával.

A ako to celé s našou carimarou skončilo? Nikto presne nevie. Nezvieme, koľko ráz bola ešte carimara na pochybách a vinila z vraždy Fialku, a koľko ráz musela kvôli neviere forlore omdlieť. Neuvidíme, čo ukrýva tieň veľkého duba za potokom, a kam až doskákal svietaci jeleň. Medzi ľuďmi sa ale najviac uchytili dva konce.

V tom prvom rozniesli sa chýry o carimare a čo sa v tom domčeku stalo široko-ďaleko. Stala sa hrdinom a cudzinci aj onakvejší a mocnejší prichodili zo všetkých strán sveta po radu. Nie však preto, aby aj oni tak pomáhať vedeli. Chceli len i pre seba takej slávy uchmatnúť.

V druhom konci odišla carimara ticho, no s dobrým pocitom v srdci. Navzdory všetkému, čo sa v chalúpke zomlelo, nikto nezvedel o jej odvážnych činoch. Jej to ale nikdy neprišlo ľúto. Tak či onak, čin sa stal a každý, kto sa o tom dopočul alebo nedopočul na tom nič nezmení.