Písala riaditeľka. Po prečítaní mu zažiarili oči. Nastal problém s potrubím a zaplavilo jednu miestnosť. To samozrejme znamenalo, že v dnešnom harmonograme pobyt v práci nemá.

 

Dnes mu to prišlo naozaj vhod. Ešte stále bol v rozhádzanom stave a oblečení po nedávnom nevysvetliteľnom precitnutí na gauči. Spomenul si, že do kuchyne cestu meral kvôli káve. S tempom človeka, ktorý práve získal plný balík času navyše, ju začal pripravovať. Kým sa káva po kvapkách z filtra dostávala do sklenenej nádoby, vrátil sa dať do poriadku obývačku.

 

Práve vtedy, keď uvoľňoval cestu čerstvému vzduchu otváraním okna, započul nanajvýš zvláštnu správu. Vychádzala zo stále zapnutej televízie. Správa ho až posadila do kresla a prinútila zvýšiť hlasitosť. Bol natoľko zaujatý a ponorený do myšlienok, že si ani nevšimol ako sa niečo cez otvorené okno dostalo dnu do izby. Prepínal medzi kanálmi a všade sa hovorilo len o mimozemšťanoch a anomálii, ktorá spôsobila vo vesmíre zakrivenie – “The Bend”, cez ktoré sa teraz posiela televízny signál sesterskej planéte, o ktorej sa ale nevie vôbec nič. Dokonca pre ňu zriadili vlastný kanál. Vraj sa tak robí diplomacia. Všetci sa znova úplne zbláznili. Zúfalo prepínal kanály, až sa dostal k Total Calm. Toto teraz potreboval. Vydýchol, pohodlne sa oprel a snažil sa meditovať. Vo zvukoch vĺn, peniacich sa a narážajúcich na útesy bolo niečo divoké a zároveň úžasne upokojujúce. Zrazu dostal nápad ako sa upokojiť ešte viac.

 

Zabarikádoval únikovú cestu zátkou a za chvíľu sa už vaňa plnila príjemne teplou vodou. Keď bola na dotyk až horúca, jedna noha, druhá, mierne čľupnutie a výdych blaženosti. Už si ani nepamätal kedy naposledy si dal takýto kúpeľ. Zavrel oči, zaklonil hlavu dozadu a začal zaradzovať zložky do kartotéky myšlienok. Odrazu započul zvláštny zvuk. Akoby mu za uchom štartoval motor. Nie, nie len taký hocijaký motor. Toto smiešne chrčanie znelo ako nejaký cross, alebo dirtbike. Dobre to poznal. Jeho kamarát prechovával pre neho nevysvetliteľnú lásku k nezmyselne riskantným činnostiam. Patril k nim aj motokros a niekoľkokrát ho volal s ním. Vypočul si pri tom prednášku o tom, že musí občas urobiť niečo spontánne, a že život nie je len bezpečný, blablabla. Občas ho tým ešte dokázal presvedčiť. No aj to skončilo jeho postávaním pri trati, sledovaním kamarátovho zmyslov zbavenia a zbieraním odfrknutého blata na nohavice, ktorých sa nebol pripravený ešte vzdať. Celé mu to prišlo detinské. Život predsa nie je… Teraz už otvoril oči, pretože zo zvuku naštartovaného motora sa stal zvuk motora počas jazdy.

 

“Wheeeelspruung!” Otočil hlavu na miesto, z ktorého pochádzal škrekľavý výkrik. Na polici nad dverami do kúpeľne si to už neobmedzene hnala na dirtbiku pomerne malá veverička s pomerne veľkým chvostom a prilbou. Vozidlo držala na zadnom kolese a chvíľami to vyzeralo, že sa prevráti. No vždy to na poslednú chvíľu elegantne zachránila náklonom vpred. Cestu jej určovali rozsypané oriešky, ktoré do seba cestou hádzala. Vždy, po určitom počte, sa pred ňou objavila trofej, a takto to šlo dookola. Netušil, odkiaľ ten dirtbike zohnala, pretože miera, ktorou bol odpružený, by žiadnou prehliadkou neprešla. Po niektorých skokoch sa telo motocykla skoro dotýkalo zeme, kolesá lietali všade naokolo. Jeho jazdec dokázal ale využiť aj to, a niektorými prekážkami prešiel dole hlavou a kolesami zachytenými o policu, alebo čokoľvek bolo po ruke (kolesách). Niektorým ostrým predmetom sa ale bolo nutné vyhnúť úplne. Na druhú stranu knihy (je tu niečo zvláštne? Vy nemáte v kúpeľni knihy?) dokázal nárazom prevrátiť a zaplátať si nimi diery v trati. Ten malý špekulant, keď bolo treba, dokázal spojiť obe (ostne a knihy) a so situáciou si tak poradiť. V každom úseku, až kým získal trofej, mu bežal čas. Muž nevedel, či si to tak ženie, pretože chce prekonať samého seba, alebo išlo o nejakú veľkú vec medzi všetkými vevericami a časy si navzájom porovnávali, chválili sa nimi. Tak či onak, vyzeralo, že ide o každú milisekundu na stopkách, ktorá sa dá stratiť aj zlým naklonením.

 

Spomenul si pri tom na hru, ktorú hrával ešte ako malý chalan na školských počítačoch – Elastomania. Tam boli dlhšie levely a divnú fyziku mal iba dirtbike, nie predmety naokolo. No okrem toho sa tu pred ním rovnako prazvláštne spájalo pretekanie a stratégia. Opätovné zlyhávanie, skúšanie, zlepšovanie sa. Zažívanie krásnych adrenalínových momentov, kedy sa skoro náhodou podarí absolútne šialený nápad prejdenia trate a dosiahnutie osobno-globálneho rekordu.

 

Niečo zašramotilo zvnútra bubna práčky. Náš kaskadér práve krúžil plnou rýchlosťou po jeho obvode. Vo chvíli, keď sa ocitol naplno dole hlavou a vertikálne visel, rýchlosť ho zradila a nepekne padol hlavou dole na spodok práčky. Kúsky telíčka sa rozpadli naokolo. Muž až na moment prižmúril oči. Presne pre toto na žiaden motokros nepôjde. Nikdy nevieš. Ale miesto očakávaného zvuku puknutia malých kostičiek bolo počuť len buchnutie činelov a veverička sa objavila živá, celá a nedolámaná. Akoby nič, pripravila sa na pozíciu. Pripravený? Štart! A už znova letela. Tentokrát ale nie sama. Niečo, čo vyzeralo ako jej obrys, sa verne držalo po pretekárovom boku. Niekedy ho dokonca predbehlo. Zrazu na rovnakom bode ako pred chvíľou veverička padla strmhlavo dole zmizol. Muž hneď pochopil. Duch predošlého pokusu. Či sa tentokrát trať podarilo úspešne dokončiť už nevidel, lebo znova myšlienkami odišiel do detstva. Teraz za počítač, na ktorom svišťali na krásne vyhladenom asfalte formuly hry Trackmania. Hrával sa to ešte s otcom. Pamätal si ako sa pretekali o tisíciny sekúnd a spoločnosť im tiež robili duchovia formúl minulých pokusov. Trať potrebovali poznať ako vlastnú dlaň, aby sa nemuseli sústrediť na nič iné a všetky percentá pozornosti mohli upriamiť na dokonalé usmerňovanie stroja. Hm, krásne časy.

 

Úsmev vystriedalo mračno. Rýchlim pohybom schmatol obal od vonnej soli, ktorý nechal pohodený neďaleko vane, keď ju do kúpeľa sypal. Bol to darček od nekreatívnej tety na narodeniny pár rokov dozadu. Muselo to byť tým. Tá vôňa, tie výpary. Určite mu spôsobovali vidiny. Zrakové aj sluchové aj nostalgické. Kúpeľa mal viac než dosť. Zlý nápad.

 

 

Oblečený v župane si pripravoval obed. Veverička zatiaľ bojovala s gravitáciou a prekážkami na kuchynských policiach okolo neho. Nech sa jej darí. Vtom sa mobil ležiaci v obývačke pokúsil vytrhnúť z osamelosti privolaním svojho majiteľa, a tak upozornila na novú správu. Vyšlo to. Po chvíli už spokojne ležal v majiteľových rukách. Nemohol tomu uveriť, ale písala mu ona. Áno, tá zo včerajšieho rande. V správe sa ospravedlňovala, že sa neozvala ako sľúbila. Vysvetľovala, ako jej to úplne vyfučalo z hlavy, pretože si dosť neskoro spomenula, že zabudla na ďalšiu vec. Tou bolo, že dnes odchádza na školský výlet s kolegyňou a jej triedou. Musela sa teda ešte v noci dobaliť a dnes riešila všetku možnú organizáciu a cestovala. Vlastne ešte stále cestuje. Práve teraz. Napísala! Takže to včera možno úplne nepokazil, ako si myslel. Zajasal radosťou. Musel jej teraz niečo veľmi sofistikované odpísať. Malo by to byť intelektuálne a vtipné, no zároveň nie prvoplánovo a na prvý pohľad. Na túto zložitú úlohu sa až muselo posadiť a sedel by tam možno ešte hodinu, keby ho nos a kašľajúci veveričí pretekár neupozornili na páliace sa jedlo. Zachránil z neho čo sa dalo, a keď si uvedomil, koľko už svoju odpoveď pre ňu skladá, spojil pár alternatív, ktoré sa mu najviac páčili. Poslal to a mobil odhodil, nech nemusí sledovať reakciu na svoj nepodarený výtvor.

 

Pustil sa do polospopolneného obedu. No keď dal mobil znova signál, ktorý znel trochu ako výčitka za odhodenie, vrhol sa poň. Odpísala. Znova. A znova to znelo tak milo a chytro. Po niekoľkých vymenených správach sa trošku posmelil a už to išlo. Jedno rukou si vidličkou napichoval kúsky jedla, druhou surfoval prstom po klávesnici, podmaz mu robili pradúci motor dirtbiku a občasný zvuk bicích. Život v tej chvíli proste stál za to.

 

 

Ani sa nenazdal a prišiel večer. Z kuchyne sa stihol presunúť na gauč a umyť riad. To vďaka pauzám v písaní, ktoré slečna na druhej strane musela ako žiacky dohľad urobiť. No prebrali asi všetko. Taliansku kuchyňu, opaľovanie pod vodou, ochutnávky popolu, lúčne kvety aj tvorivé dielne. No ako vraj všetko pekné, aj táto konverzácia musela skončiť. Išla totiž vraj na večerný program – posedenie pri táboráku. Predtým mu ale poslala básničku, ktorú nedávno čítala a rozmýšľala nad ňou. Vraj nech má čo robiť, kým je preč.

 

Básnička, alebo skôr balada, niesla názov The Whiteout. Jej dej sa odohrával v americkej Georgii, ktorá, ako zvyšok sveta, bola už desať rokov pod oslepujúcou mrazivou pokrývkou snehu. Spolu so všetkým okolo ochladli aj ľudia samotní. Smrť tu oznamovali veveričky a miesto snehuliakov sa zo snehu stavala samota a odlúčenie. V týchto časoch slúžil človek človeku viac ako potrava než spoločník. Aj kvôli tomu všetko stíchlo. Jedinými sprevádzajúcimi zvukmi bol sneh vŕzgajúci pod vlastnými šľapajami a pískanie vetra roztancúvajúceho snehové vločky. Každý iný zvuk znel ohlušujúco a prenikal cez premrznuté ušné bubienky. Nehovoriac o blízkom nebezpečenstve, ktorého predzvesť mohol znamenať. V tomto tichu sa teda každý snažil byť ešte tichším, lebo nádej, že hlukom priláka priateľa pred nepriateľom v podstate neexistovala.

 

Balada bola rozdelená na štyri kapitoly a jeden epilóg. V prvých dvoch sledovala muža, o ktorom všetci hovorili len ako o pútnikovi. A tak ako asi väčšina v tých časoch, aj on ním bol. Bez jasne daného zmyslu potulovania a života celkovo. Len biely tieň temných dní. Izolovaný od všetkých a snažiaci sa izolovať od samého seba. Mierny obrat nastal, keď dal svojmu putovaniu zmysel v podobe doručenia šifrovanej správy na záchranu života. Adresovaná osobe menom Angel do mesta Good Hope. Irónia tu už trochu príliš bila do očí. Púť bola podľa očakávania plná nástrah a znechutenia. Predsa toto bol nový svet a nové pravidlá. Pútnik musel neraz zapojiť všetku svoju pozornosť a rozum, aby sa dokázal posunúť ďalej. Niekedy napredovať ale znamenalo vracať sa hodnú cestu späť, keď sa ukázala nejaká vec, ktorá by mu predtým bola len na ťarchu, potrebnou. Všetko sa to tiahlo veľmi pomaly. Snáď aj kvôli premrznutým nohám, ktoré si ani po všetkých tých rokoch nezvykli, práve naopak, pod ťarchou chladu sa stále viac podlamovali. Na konci púte ale nebola vďaka akú mal sľúbenú. Skočil postrelený na zemi.

 

V tom momente sa príbeh obrátil na kľúčovú postavu, o ktorej je vlastne od začiatku – spomínanú Angel. Jedno zo štyroch dievčat žijúcich v Good Hope v malej, dobre zorganizovanej komunite so sieťou tunelov pod mestom, ktoré im dovoľovali nebadane sa premiestňovať. Plán, ktorý zahŕňal aj nášho pútnika sa podaril len sčasti. Problémy s kanibalmi a žalostným nedostatkom zásob nevyriešil. Morálka bola na dne. Angel sa preto rozhodla napriek minimálnym šanciam ísť hľadať na miesto, na ktoré mali echo. Každému z dievčat sa ako to najnutnejšie zdalo niečo iné. Nemali jedlo, nemali náboje a nemali obsah lekárničky, pomocou ktorého by mohli blúzniaceho pútnika zachrániť. Rozhodnutia museli byť urobené. Nedalo sa rozhodovať podľa toho čo získajú. Len podľa toho čo stratia. Napriek chvíľkovej nádeji stratila Angel znova všetko. Dôveru v tých okolo nej, domov, ak sa to tak dalo nazvať, vieru v to, že sa ešte aspoň niečo dá vrátiť späť. Pocítila slabosť v tom byť sama a sklamanie z toho byť s niekým. Balada končí začiatkom či pokračovaním jej osamelej púte. Znova necháva všetku bolesť za sebou, aj keď vie, že určite sa onedlho vráti.

 

V izbe sa medzitým úplne zotmelo. Len tam tak sedel v nemom smútku z toho, čo práve čítal. S týmto ho chcela nechať? Vravela, že je viac spôsobov ako sa dá balada čítať, no nezdalo sa, že nejaký z nich môže byť oveľa povzbudzujúcejší. Celé ho to zmohlo. Všimol si ale na mobile ešte jednu neprečítanú správu. Musela prísť, kým bol zahĺbený v deji. Vraj bude v meste znova budúci štvrtok a môžu niečo podniknúť. Všetka sila sa mu vrátila a radostne vyskočil, držiac mobil v oboch rukách nad hlavou. Veveričku na dirtbiku tento výjav zarazil, až na moment zastavila, no keď si uvedomila, že toto zastavenie pridalo k jej času minimálne sekundu, urobila backflip, pri ktorom pristála na hlave. Tresk po bubne!

 

Muž zasvietil lampičku. Posadil sa za stôl a začal uvažovať, kde by mohli ísť na druhé rande.

—myster