Tento text bol pôvodne zverejnený 7. 7. 2026 vo forme dvoch osobitných správ (stále nie som ochotný kúpiť Discord Nitro) poslaných súkromne cez aplikáciu Discord.

Venované všetkým, ktorí si mysleli, že podeliť sa so psíkom o čokoládu je dobrý nápad. Ja tiež.

Mimochodom, toto je dôvod, prečo by odo mňa nikto nemal chcieť spätnú väzbu...

Ešte na začiatok mám jedno priznanie: hneď prvý odsek, ktorý ste čítali, nie je pravdivý a nasledujúci text nie je textom, ktorý bol poslaný autorovi ako nadmerne prerastená spätná väzba. Teda nie úplne. Vynechal som zoznam bugov, ktorý bol súčasťou spätnej väzby. Po prvé preto, že nie som až taký necitlivý, a po druhé preto, že by som vyzeral ako klamár, čo pre vzťah pisateľa s čitateľom nie je vôbec prospešné. Text som totiž písal po dohraní beta verzie videohry a v aktuálnej plnej verzii, ktorú si môžete (a mali by ste) zahrať, už bugy z môjho zoznamu v podstate neexistujú. Keby to náhodou niekomu zišlo na um – nie, nie mojou zásluhou. Neskôr som zistil, že v čase, keď som túto spätnú väzbu poslal, bola už plná hra vonku.

Tiež som vynechal vtip o jedení čokolády, ktorý sa mi stále páči, ale neviem ho uspokojivo vyskladať.

Po priznaní, ako to býva, mám ešte upozornenie. Upozorňujem, že ak sa nasledujúce riadky budú zdať niekomu, kto psíka naozaj má, príliš abstraktne a teoreticky znejúce – poviem to teraz a zopakujem za chvíľku – ja sám som psíka nikdy nemal. Nie svojou vinou.

Ak teraz niekto namieta, že v tom prípade ale nemám kompetenciu byť autorom prvej nepravej recenzie na túto videohru – úplne súhlasím.

Keby som ďalej takto pokračoval, začala by vznikať recenzia na moju recenziu. No keďže jadro tohto textu ani nie je recenziou, tu skončím aj so svojím predslovom a nechám pocity zo svojich dojmov na drahého čitateľa a jeho srdiečko.

Nikdy som psíka nemal. Neviem, aké je to nejakého venčiť. Neviem, ako sa so psičkármi rozprávať. Až doteraz. Nebol to môj pes a nebol som to ani ja. No zážitok, ktorý som dostal, je iba môj vlastný.

Venčil som samého seba. Nová perspektíva, verím, aj pre ostrieľaných psičkárov.

Hneď od začiatku mi učarovalo, že to, čo sa idem hrať, je skutočne zlepené zo skutočných vecí – naskenované miesta, objekty, bytosti a poľné nahrávky. Nemyslím si, že je nutné pokúšať sa vysvetľovať, akú to má v tejto dobe vo videohrách pridanú hodnotu. Videohry, ktoré sú častokrát a pochopiteľne spájané s umelosťou a kladené do opozície voči skutočnému svetu, sa takto prelievajú cez klietku očakávaní hráčov a obmedzení média, ktoré ich nesie.

Ja napríklad do videohier vkladám skutočno aj zo sebeckých dôvodov. Mám vďaka tomu pocit, akoby som do hry vložil kúsok zo seba – zo svojho sveta. Spojí ma to s ňou viac ako napísaný riadok dialógu či nakreslené pozadie scény. Označkujem si takto svoje územie a viem, že je to len moje a nikoho iného.

Spomínam to práve preto, že z tejto videohry som cítil osobnosť, blízkosť, skutočnosť... Bolo to listami, gaštanmi, stratenými hračkami nájdenými počas venčiacich ciest, ktorých zbierku som si mohol detailne poobzerať? Alebo vôňou okolia, ktorú som cez riadky textu zavetril? Možno video urývkami v „trojuholníku smútku“?

Viem len, že som tam bol. Počúval cvrčky, vtáčiky, vyhrážanie sa starostlivým hlasom ohlasujúcim odchod pánička bezo mňa. Blúdil som po spomienkach, ktoré mali podobu rozpadajúcich sa fragmentov dobre známych trás psíka Midori a jej verného ľudského spoločníka. Konečne trojrozmerná skákačka, ktorú ocením, a wall jump, ktorý mám záujem trénovať. Aj keď som sa pri nasledovaní zvuku neónu a vznášajúcich sa tenisových loptičiek občas zatúlal, bolo to vždy príjemné, vzrušujúce a ani trochu vyrušujúce. Práve naopak. Ukázalo sa, že aj v pomaly sa rozplývajúcom svete pamäti sú ukryté zaujímavé zákutia ozdobené filozofickými diagramami o psoch, vesmíre a všetkom.

Jeden taký sa mi tiež v hlave začal tvoriť. Riadky, ktorými musí človek prejsť, aby mohol zodvihnúť ďalší predmet, a tak postupovať v hre ďalej, mi naservírovali mnoho myšlienok, ktoré sa mi budú vracať vždy, keď psíka s niekým uvidím.

„Museli si nás psy obľúbiť, aby prežili? Je ich vzťah k človeku len prispôsobením sa okolnostiam a svetu, v ktorom žijú?“

„Tvoria celú osobnosť svojim psom ich páni? Od mena, ktorým na nich volajú, až po interpretáciu ich správania a úmyslov?“

Ako som upozorňoval, nie som psičkár. A toto je prvá videohra, ktorú hrám po dlhšom čase. Takže by ma vlastne nikto nemal počúvať.

Čo by ale každý mal, je stať sa psičkárom. Každý potrebuje svojho psíka, aby mu pomohol vracať sa do svojho okolia, do skutočného sveta. Nie iba fyzicky, hlavne mysľou. Odtrhnúť sa od všetkého, v čom je človek ponorený (čím žije), čo sa zdá v daný moment ako najdôležitejšie, najproblematickejšie, najskutočnejšie... Začať si všímať, čo je naokolo, všetky malé veci, ktoré nám dennodenne unikajú, všetko to, čo nás presahuje. A vlastne to vôbec nemusí byť práve psík.

Odkedy som napísal prvú verziu tohto textu, už dvakrát mi bola zverená nič netušiacimi páničkami vôdzka, na ktorej konci sa vrtel psík. Nevedeli o mojej nekompetentnosti pre túto úlohu, ani o tom, že moja jediná hlbšia skúsenosť so psíkmi bola skrz túto videohru. Akoby to na mne ani nebolo vidno.

—myster