Ja som bol obyčajný chlapec, ona desať z desať videohra…
V skratke:
Hollow Knight: Silksong je videohra o páde na úplné (kostnaté) dno a púti späť na vrchol.
S hrdosťou v hlase môžem povedať, že patrím pravdepodobne k prvým Slovákom, ktorí položili ruky na Nintendo Switch 2 s bežiacim Hollow Knight: Silksong. Stačilo podstúpiť dvadsaťdva hodinovú cestu dvoma dopravnými prostriedkami cez tri krajiny a postáť si niečo cez tri hodiny v rade. Ale nebolo to všetko len pot a slzy. V rade som sa zoznámil napríklad s holandskými spolupútnikmi a hodili sme reč o Sokpope. Tiež sa úplnou náhodou na kus reči pristavil strýko Arcade Watch – Alex. Po spomínaných viac ako troch hodinách sa mi do rúk konečne dostala, vtedy nová, konzolka s ešte novšou videohrou. Namiesto začatia od začiatku som si zvolil začať hrať niekde od stredu. Skutočný úvod som si chcel užiť v súkromí. "Stred" bol, ako som zistil oveľa neskôr, súboj s Lace v Deep Docks (takže vôbec nie stred). Podľa očakávania, pätnásť minút, ktoré som mal, prešlo v okamihu. Ako hlavne klávesnicový hráčik som musel venovať čas ešte aj naučeniu sa a zvykaniu si na iné ovládanie. Nikde som sa nedostal, nič som poriadne nevidel, strašne ma zadupala. Veľmi veľa vecí sa mi na tom páčilo. Nie, že nie. Ale z Nintendo zóny som odchádzal bez veľkého nutkania znova si Silksong zahrať.
Onedlho si mohli ukladať ruky na Silksong všetci hráčikovia sveta a ja už som dlho nezažil tak kolektívne koncentrované ľúbenie nejakej videohry. Tešil som sa z toho, no stále som nemal potrebu sa pridať. Plánoval som si Silksong kúpiť… raz… v budúcnosti… keď budem vlastniť Nintendo Switch, Steam Deck, alebo keď vyjde na Playdate. Dôvodov na toto nenadšenie bolo viacero. Snažil som sa ich, hlavne sám pre seba, dať nejako dohromady.
5 dôvodov prečo:
Dĺžka. Nezvyknem hrávať dlhé veľké videohry. Odjakživa som mal problém. Vlastne niekoľko. Jeden z nich je, že ma hra zvykne po niekoľkých hodinách prestať baviť a už sa k nej neviem vrátiť. Samozrejme sú výnimky. Pre predstavu: videoherná videohra, na ktorej mám na Steame najviac času je Disco Elysium, a to 51,3 hodiny. Druhé miesto patrí Life is Strange s 32,9 hodinami. Radšej sa hrám malé pokrútené punkové počiny, ktoré majú obvykle viac hĺbky a množstva inšpirácie ako tie mohutné diela. A takýto ja som z každej strany počul, že Silksong je náramne mohutné veldielo. Nie, ďakujem.
Obťažnosť. Okrem dlhých videohier sa bojím videohier, ktoré sú všeobecne pečiatkované ako "ťažké". Úplne rozumiem, čo iných k týmto hrám priťahuje. Jedného dňa sa dostanem k FromSoftware knižnici, nič sa neboj Miyazaki! No zatiaľ toho pre mňa veľa nerobia. Necítim sa mať dostatok času na stagnáciu. Nemám chuť byť frustrovaný zo svojej nešikovnosti. Necítim po víťazstve dostatočné zadosťučinenie. A keď mal Silksong niečo byť, tak ťažký. Nie, ďakujem.
Hollow Knight. Dva predchádzajúce dôvody odhaľujú časť vysvetlenia, prečo mi neimponoval už Hollow Knight. Áno, no v Hollow Knight som sa ani nedostal dostatočne ďaleko, aby som mu to mohol vyčítať. Je to moja vina. Hollow Knight som si totiž kúpil počas letného semestra druhého ročníka na výške a slúžil ako kratochvíľa počas pridlhých prednášok. Samozrejme som si to teda nedokázal užiť dostatočne. Bolo to, akoby som na pravidelné sobotňajšie pozerania prvej série True Detective chodil iba občas. Dostal som sa po súboj s Mantis Lords a tam som aj skončil. Konečne som zničil toho jedného hnusáka a zoskočia dvaja ďalší? Nie, ďakujem. Bol som frustrovaný. Skúšal som menej a menej, až som úplne prestal. Dutý rytier zapadol prachom. Hollow Knight napriek tomu považujem za výbornú hru. Ale žiaľ, nie pre mňa na tento čas.
Ošiaľ. Človek, ktorý som ja, cíti povinnosť necítiť náklonnosť k veciam, o ktorých hovorí priveľa ľudí priveľa. Je to žiaľ tak a treba sa s tým zmieriť. Naozaj som mal radosť z toho, ako sa všetci hráčikovia po svete a v mojom okolí tešili. No mne stačilo tešiť sa z diaľky.
Tu by som mohol prestať písať. Všetci by sa dozvedeli o dôvodoch prečo si Silksong tak skoro, ak vôbec, nezahrám a ani mi to nebude ľúto.
Ja ale píšem ďalej, pretože čo nikto nečakal je, že Silksong mi bude podarovaný (<3).
Bolo to skoro dva mesiace po vydaní. Horúce debaty ochladli, mnohí Silksong dohrali, ďalší prestali vládať a odložili. Takže keď som Silksong nažhavil prvýkrát ja, nepočul som okolo seba až toľko bzukotu. Cítil som sa slobodnejšie, a to mi dodalo chuť.
Do hry som sa ponáral bez väčších očakávaní. Vedel som, že bude objektívne výborná. Pre dôvody vyššie som ale silno pochyboval, že bude výborná pre mňa.
Dosť bolo ale ohŕňania nosom. Stačila úvodná cutscéna, pár tónov soundtracku a už som bol nalomený. Netrvalo dlho a Pharloom mi svojím životom, pestrosťou a tajomnosťou úplne učaroval. Myslím, že práve svet Silksongu bol pri začiatku hlavný dôvod, prečo som sa k hre neprestával vracať. Bavilo ma ako sú lokality odlišné, zároveň prepojené, a príbehy, ktoré rozprávali. Neskôr, keď som sa vynoril v ponurom Greymoore, cítil som sa nepríjemne, bolo mi smutno, chcel som odtiaľ odísť čo najskôr (hah). Takto silno sa na moje zmysly nepodarilo zaútočiť ešte asi žiadnej videohernej lokalite.
Hovoriac o prekvapeniach, nečakal som, že na Silksong budem obdivovať ako sú napísané postavy a jednotlivé dialógy.
Všetko toto pravdepodobne platí, aspoň v nejakej miere, aj pre Hollow Knight. Nehádam sa. Ale ako som spomínal, ja som tam tieto veci neobjavil a možno im ani nedal možnosť ohúriť ma. Tu to bolo presne naopak.
Jediná vec, ktorá ma rušila počas našich krásnych spoločných chvíľ, bola samozrejme – zomieranie. Hnusní obyčajní nepriatelia, mikro-bossovia, makro-bossovia, občas dokonca neživé platformy. Bolo veľa momentov, keď som si vravel, že toto je môj vrchol. Lepšie to už nebude. Tu končím. No niečo mi predsa pokračovať dovolilo (okrem niečoho, čo spomeniem neskôr) a v Hollow Knight chýbalo (nevravím, že to tam nebolo). Pri každej prekážke, malej či veľkej, frustráciu prekonala nádej. Neviem, či to môžem pripísať dobrému dizajnu, alebo mojej naivite. No cítil som, že viem čo robím, prečo to robím, a že ak v tom budem ešte chvíľu pokračovať, podarí sa urobiť presne to, čo chcem. A táto nádej mi dodávala silu skúšať znova, znova a znova.
Znova, znova a znova ale donieslo výsledky. Po toľkých razoch, čo som musel ten istý kus zeme (levelu) prechádzať, naučil som sa ním hýbať sebavedomo, s eleganciou a ľahkosťou. Občas mi až bolo ľúto, že tadiaľ nutne nemusím ísť znova a svoje nadobudnuté vedenie načasovania a na seba nadviazania pohybov Hornet nevyužijem.
Vedel som ale, že raz sa dostanem k Widow. Súboju, o ktorom sa v mojom okolí hovorilo so strachom v hlase. Stal sa z toho pre mňa pomyselný záver púte cez Silksong. Keď to odradilo zdatnejších ako ja, nemám šancu. Bolo to ale aj mojou barličkou. Pretože keď som už chcel skončiť, no ešte sa nedostal cez Widow, nedovolil som. Musel som sa vzchopiť a prekonať to. Zmieril som sa, že pre mňa bude Silksong len ochutnávka toho, čo celá hra v skutočnosti je. Nevadilo mi to. Užil som si všetko, čo som dovtedy videl. Stihol som byť očarený. Bol som spokojný.
Konečne prišiel ten deň a ja som stál zoči-voči Widow. No a čo sa dialo ďalej sa dá opísať iba ako klasický "enemies to lovers" tróp. Pasovala mi ako žiaden boss dovtedy a zničil som ju raz-dva… tri.
Ja viem, veľmi antiklimatické... Ale v Silksong teda pokračujem. Je mi jasné, že každým momentom som bližšie k bodu, ktorý bude pre mňa posledný. Frustrácia bude priveľká a intervaly, v ktorých sa to budem snažiť prekonať sa budú predlžovať, až raz Silksong zavesím na klinec. A stále mi to nevadí. Pretože som dostal viac, ako som si mohol priať.
Nechcem sa tu ale teraz tváriť, že Silksong je jednoduchá videohra. Chápem frustráciu, o ktorej sa hovorí. Všetko som nejak preskákal, presekal, prebehol. Ale je tu jeden nepriateľ, jeden nenápadný nepriateľ, cez ktorého sa neviem preniesť. Zvykne si hovoriť Lumble the Lucky. Najprv sa tvári ako jednoduchý pútnik. Osamelý, len so svojimi kockami. Zdanie ale môže, a aj klame! Hneď pri druhej konverzácii s vami chce hrať kocky. V stávke sú samozrejme rosaries (mena vo svete Silksong). V hre rozhoduje náhoda. Znie to fér? Netreba sa nechať oklamať. S Lumble the Lucky nič nie je fér. Neviem, či sa Team Cherry zrazu rozhodli vytiahnuť hlavu z piesku a vyjadriť k téme globálneho hazardu, ale nikto ma nepresvedčí, že táto hra je nestranná. Strávil som s ním asi desať minút. Z mojich 53 rosaries sa stalo na chvíľu 61, no potom 49, 45, … Chcel som skončiť, keď sa znova dostanem nad 60. Potom som bol spokojný aj s niečo málo cez 30. Odchádzalo som od neho so 17 rosaries vo vrecku! Vrátim sa po teba, Lumble the Lucky no more!
Hollow Knight: Silksong je púť. Často nespravodlivá, zdĺhavá a ťažká. No plná kúzelných momentov, krásnych miest a nečakaných spoločníkov. Ako povedal jeden hazardný chrobák: "Cesty sa stávajú osamelejšími, čím dlhšie nimi cestujeme a čím vyššie stúpame."
Koniec-koncov je ale Silksong jedna nádherná videohra, na ktorej sa dá bytostne cítiť väčšina (nedovolím si povedať všetka) práce, ktorá do nej bola vložená.
(poznámka: Toto nie je a nemá byť ucelený textík o Hollow Knight: Silksong. Na to nie je dostatočný ani v rozsahu ani v čase, za ktorý bol napísaný. Ide len o moje hlboko subjektívne rozjímanie nad prežívaním chvíľ pred a počas hrania.)
